Strýcovia osudu

Autor: Michaela Bednárová | 17.11.2013 o 19:20 | (upravené 17.11.2013 o 19:26) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

Nasledujúci príbeh je neobyčajnou fikciou. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami je cielená, no netreba všetko brať tak vážne (ako život a smrť).

„Už sa rodia,“ ozval sa svetlomodrou miestnosťou vzrušený hlas.

Všetky prítomné oči sa razom odtrhli od oválneho stola a zamierili k miestu, kde ešte vzduchom doznievali posledné ozveny toho silného a nádeje chtivého slova rodia.

„A kto sa rodí?“ opýtal sa prudko muž s polodlhou briadkou.

„No predsa oni, naša nádej, naši pokračovatelia,“ odpovedal muž prinášajúci novinku ešte stále celý rozrušený.

„A v čom by akože mali pokračovať, drahý priateľu?“ nedal sa odbyť muž s polodlhou bradou, ktorého rozčuľovali toľké hádanky.

Vzrušený muž neveriacky pokrútil hlavou a začal si chvejúcimi rukami utierať okuliare do bielej bavlnenej vreckovky. Pri jej leme sa v rytme pohybovali iniciály A.M.F.M.

„No tak, priateľu, niečo ste nám naznačili. Len smelo pokračujte. Ja ani moji priatelia nemáme radi nedokončené príbehy. Napokon, vy by ste to mali tiež chápať,“ nabádal ho netrpezlivý muž, zo všetkých najstarší.

„Nechaj ho, nevidíš, že si len z teba robí zlý žart?“ povedal znenazdajky muž s vysokým čelom, sediaci po jeho ľavici.

„Chachacha, že vraj Zlý žart. To bolo trefné, mein Freund,“ zasmial sa muž v sivej elegantnej veste, oprúc sa o pozlátené operadlo svojej stoličky.

Najstarší muž pokrčil čelo a zahromžil:

„Takým žartom nerozumiem a ani nechcem rozumieť. Pýtal som sa priamo a očakával som aj priamu odpoveď. Vy mladí sa radi bavkáte so slovíčkami.“

„Ale ale, no tak, pán kolega. My všetci si nemáme čo vyčítať. Za života sme síce neboli na rovnakej palube, no teraz sme si tu všetci na jednakom. Veď, pozrite na tento okrúhly stôl,“ dovolil si pripomienku najmladší z nich, po čom nastalo utlmené ticho.

„Nebudem Vám protirečiť, priateľu. Koniec koncov, máte možno pravdu, vy totižto rozumiete ľuďom,“ odvetil najstarší muž po kratšej odmlke.

Atmosféra sa upokojila. Nik nebol rád takýmto nikam nevedúcim prieťahom. Lenže pre svojskosť každého z prítomných boli malé potýčky na dennom poriadku, čo sa dalo robiť.

„Ale aby sme sa vrátili k tomu, o čom bola reč, prosím, ja som si nerobil žarty,“ ozval sa zrazu muž v okuliaroch, ešte stále stojaci pri oblúkovom vchode do miestnosti.

Šesť párov prekvapených očí pristalo najprv na tvári chudého bielovlasého starca, autora vety, a hneď vzápätí, ako pri sledovaní lietajúceho bumerangu, pohľady spočinuli na najstaršom členovi ich okrúhleho stola, ako keby išlo o samotného Artuša.

„Tak nie? Viem, zaiste na nás skúšate nejaké svoje psychohygienické pochody, no netrápte nás už toľko, priateľu. Prezraďte, preboha, čo ste mali na mysli!“ ozval sa najstarší muž s polodlhou briadkou, vyčerpajúc novú dávku trpezlivosti.

„A vy to naozaj neviete? Zatiaľ čo vy tu sedíte a hráte karty z dlhej chvíle, na svete sa rodia naše nádeje, naši pokračovatelia. Spisovatelia, páni!“ zvýskol muž v okuliaroch plný nadšenia.

Šestica mužov okolo stola si vymenila spýtavé pohľady.

„Ako to myslíte, naše nádeje?“ opýtal sa muž, čo ešte nič nepovedal, pohladiac si pritom lysinu.

„Užívanie si nekonečného oddychu vám zastrelo zrak. Neviete, že tu sa nič nekončí? Ba naopak, tu sa všetko začína a pokračuje,“ vysvetľoval muž v okuliaroch oduševnene.

„Áno? A ako chcete liečiť ľudí odtiaľto, il mio amico?“ opýtal sa muž so špicatou briadkou.

„To od teba nebolo pekné. Si o desať rokov mladší, maj úctu,“ napomenul ho najstarší.

„A ty nevieš, že tu vek nehrá rolu? Okrúhly stôl, priateľu, nezabúdaj. Podstatný je iba čas, kedy sme sem prišli, a nie vek, v ktorom sme stamodtiaľ odišli,“ obhajoval sa muž so špicatou briadkou.

„Nie, nie, nič sa nestalo. Som zvyknutý aj na krutejšie slová. Napokon, Luigi má pravdu. Nemôžem a ani vy už nemôžete plniť svoje poslanie priamo,“ zhodnotil situáciu jediný stojací muž a nadvihol si okuliare.

„Počkaj, počkaj, Axel, ako to myslíš,“ pridal sa do rozhovoru muž s lysinou, „že nemôžeme konať priamo? Veď to už dávno vieme. Môžeme však niečo robiť nepriamo?“

Oči všetkých okolo stola znovu, no očakávajúcejšie zamierili k mužovi v okuliaroch.

„Ty vieš niečo, čo my nie? A vôbec, prečo tam stále len tak stojíš? Nože, Johnovia, posuňte sa a urobte miesto nášmu priateľovi. Tak von s tým tajomstvom, Axel,“ chytil sa slova najstarší, na čo prostredný a najmladší John utvorili koridor pre zdĺhavo vysloviteľnú odpoveď. Šesť párov uší sa nastražilo okolo stola, hltajúc slová Axelovho výkladu:

„Nuž, priatelia, je to takto: náš pobyt tu je obmedzený, to áno, ale život na svete trvá aj bez nás. Boli sme tam, žili sme a tvorili, a teraz to robia iní. No nemusíme sa zmieriť s tým, že sme nahraditeľní. Videl som Schillera a Carducciho, ako sa nezriekli svojho umenia, svojej celoživotnej lásky.“

„Čo? Ako je to možné?“ povedal za všetkých prekvapených najmladší John.

„Jednoducho. Vždy, keď sa rodia na svete deti, dáva sa im do vienka určitý dar. Talent, ak chcete. Ide len o to, vziať nejaký rodiaci sa talent pod svoje ochranné krídla a viesť ho k dokonalosti,“ prezradil muž v okuliaroch.

„Ale čoby!“ zvolal zrazu skepticky Luigi a hodil sa na svoje operadlo s prekríženými rukami na prsiach.

„Je to tak! Ak neveríte mne, opýtajte sa Schillera alebo Carducciho, či bohvie koho,“ bránil sa Axel a prstom energicky štuchol do nosníka svojich okuliarov.

Prostredný John sa k nemu nahol a šepkajúc sa opýtal: „A On to vie?“

„On? Jasné, veď On vie o všetkom. Je to aj nepochybne jeho dielo,“ odvetil Axel.

„Tak dobre, povedzme, že je pravda všetko, čo si nám s takou námahou konečne prezradil,“ začal pomaly najstarší z nich, „potom to avšak znamená, že naším odchodom sa nič neskončilo. Môžeme pokračovať tam, kde sme prestali.“

„Presne tak,“ prikývol Axel s mierným úsmevom, „veď vám to tu celý čas vravím.“

„Čo sa tak smeješ, Luigi?“ prehovoril po dlhej odmlke muž s vysokým čelom, ktorého iritoval dusivý smiech ľavého spolusediaceho.

„Smejem sa tomu bláznovstvu. A tomu, že sme už asi všetci blázni, s Axelom na čele. Vraj viesť talent tam dole, na svete. My tu. Bláznostvo, smiešne! Na čo by to bolo dobré?“ krútil hlavou Luigi a rukou si hladil špicatú briadku.

„No len sa od smiechu nezadus! Myslíš, že tu nie je všetko možné? Tak sa obhliadni, priateľu, a uvedom si, kde sme,“ obhajoval sa muž s okuliarmi.

„A všimni si, s kým tu sedíš, mein Freund,“ dodal muž v elegantnej veste.

„Majú pravdu,“ zhodnotil to najstarší z nich, „otázka znie, prečo sa to dozvedáme až teraz?“

Muž s okuliarmi pokrčil plecami, prihladiac si biele vlasy na hlave.

„Možno doteraz nebol ten správny čas,“ poznamenal najmladší John, „veď aj v živote malo všetko svoj čas, svoju dráhu, spomeňte si.“

„To je pravda, ja som napríklad začal písať až ako tridsaťročný,“ povedal prostredný John.

„Každý raz musí dozrieť do toho, čo mu je súdené,“ doplnil ich najstarší muž zamyslene.

„Zrejme preto sa to dozvedáme až v tejto chvíli. Možno doteraz sa nenarodil talent, ktorý by sme mali viesť,“ premýšľal nahlas muž s vysokým čelom.

„Tak ty si myslíš, Romain, že teraz nadišla chvíľa, kedy by si mal vstať z mŕtvych v podobe nejakého talentu na svete? Smiešne,“ povedal Luigi výsmešným tónom.

„Prečo nie?“ oponoval Romain, nadvihnúc prekvapene obočie, čím sa dokonale zvýraznili vrásky na jeho vysokom čele.

„Nenazval by som to tak, ako ty, Luigi. Nejde o zmŕtvychvstanie. Nikto na Zemi si predsa nedovolí povedať, že sa narodil druhý Dostojevskij, však súhlasíš so mnou, Fiodor?“ povedal Axel, ktorý si ako jediný dovolil osloviť menom najstaršieho z nich.

Všetci sa pozreli na polodlhú briadku najstaršieho, ktorý si ju zamyslene česal prstami.

„Ja ti neviem, priateľu. Na svete je už asi všetko možné,“ povedal nakoniec.

„Ale nie je tá istá doba, v ktorej si žil. Vlastne doba, v ktorej každý jeden z nás žil a tvoril, už neexistuje,“ poznamenal najmladší John.

„To je pravda,“ pritakal mu prostredný John, „preto je každý z nás iný spisovateľ, a každý narodivší sa talent dozrieva v iných podmienkach, v inom svete.“

„Presne tak, páni! Tak prečo veríte tomu, že môžete z niekoho urobiť svoje druhé ja, svoje pokračujúce umelecké ego?“ opýtal sa Luigi, ktorého posledná poznámka opäť prebrala k oponentúre.

„Radšej nám povedz ty, prečo tomu nechceš veriť?“ vyzval ho Axel.

„Je to celkom prosté. Žili sme, kedy sme žili, a ako sme žili. Nebolo to zbytočné. Zanechali sme po sebe hodnotné dielo. V tomto ohľade nemá nikto z nás čo ľutovať. No aby som sa ešte teraz stále o niečo pokúšal, a pritom ani nie v svojom mene...,“ objasňoval Luigi svoje stanovisko, vychutnávajúc si pozornosť poslucháčov, ako kedysi za svojich profesorských čias.

„Možno už nemáš svetu čo povedať,“ podotkol muž v elegantnej sivej veste, vystrúhajúc pritom veľavravný úškrn.

„Myslíš si, že ty áno? Svet už nežije vojnou a emigrantstvo je tiež pasé,“ odvrkol Luigi dotknuto.

„Ale no tak, páni! Hádam sa kvôli tomu nebudeme škriepiť,“ napomenul ich najstarší.

„A ty by si si to vedel predstaviť, Fiodor? Dokázal by si ešte tvoriť?“ oslovil ho znenazdajky Axel.

„Tvoriť za niekoho iného,“ dodal Luigi, schuti sa zasmejúc.

Všetci sa zvedavo upriamili na Fiodora. Keď sedával medzi nimi, okrúhly stôl akoby mal zrazu čelné miesto.

„Popravde, je to pre mňa nepredstaviteľné,“ odpovedal až po kratšom zaváhaní, na čo Luigi pleskol dlaňou víťazoslávne po stole.

„To myslíš vážne? A ja som bol v tom, že tvoje pero dopísalo predčasne. Veď si odišiel v najlepších rokoch,“ podotkol sklamane Axel.

„Podľa mňa sa predsa len obáva, aby sa nenarodil druhý Dostojevskij,“ zhodnotil to najmladší John.

Vo vzduchu sa čosi usadilo. Fiodor a najmladší John sedeli rovnou priamkou oproti sebe.

„Môj milý, mladý priateľ, nebojím sa toho, že by sa narodil niekto, koho by nazývali mnou. Skôr by som ho ľutoval, pretože keby chcel napísať to, čo ja, musel by prežiť život prinajmenšom podobný tomu môjmu. A to by som nikomu neželal,“ povedal najstarší muž, čím navodil v miestnosti ešte napätejšiu atmosféru.

„Každý z nás predsa prežil výstupy aj pády. To bolo to, čo nás posilnilo a urobilo napokon naše mená slávne,“ namietol najmladší John.

„Určite áno, priateľu. A nestačilo to teda?“ opýtal sa najstarší muž s mierumilovným náznakom úsmevu.

„Zaiste áno. Teraz, keď nad tým premýšľam, začínam usudzovať, že možno máte vy a Luigi pravdu,“ pripojil sa k nim prostredný John.

„A nenapadlo vám, že ak je to skutočne pravda a my máme možnosť rozvíjať talenty budúcich spisovateľov, tak... tak potom to muselo takto fungovať odjakživa,“ načrtol novú myšlienku muž v elegantnej veste.

Tu už sa Luigi nezdržal ostrého tónu: „To nemyslíš vážne! Chceš mi nahovoriť, že mňa mal v umeleckej opatere Lope de Vega alebo čo?“

„Možno áno, možno niekto iný. Čo ty vieš, ako to je v skutočnosti,“ nedal sa odbyť elegán. Luigi len mávol rukou a nafúknutý odkráčal z miestnosti.

„Nech si Luigi myslí, čo chce. Ja viem, čo viem,“ zakončil to Axel.

„A čo vlastne vieš?“ opýtal sa muž z pomyselného vrchstola.

„Ozaj, Axel, ako to podľa teba funguje? Prídeš na nejaký obláčik, z ktorého máš úžasný výhľad na Zem, a vyberáš si pokračovateľa svojho talentu?“ zabŕdol doňho už aj prostredný John.

„Ale čoby, vy ste to ešte stále nepochopili. Nejde predsa o pokračovateľa vášho talentu. Ide o talent ako taký. Každý z nás je predsa iný, ako si už raz povedal, Johny. Platí to aj o súčasníkoch. Vy len jednoducho modelujete, rozvíjate dar, ktorý dostal niekto iný, niekto, kto prišiel po vás. Možno ho s vami niečo spája, no už to nie ste vy. To je dôležité, to si musíte uvedomovať,“ povedal Axel.

Oči všetkých sa rozšírili dokorán, ako by im to po prvýkrát konečne celé došlo.

„Takže sa môžem stať akýmsi mentorom budúcich spisovateľov tam dole?“ ujasňoval si prostredný John.

„Nie spisovateľov, spisovateľa. To by bol každý druhý úspešný,“ doložil Axel so zdvihnutým ukazovákom.

„A nie je dnes taká doba? Veď pomaly už každý píše, aj keď somariny,“ nadhodil žartovne muž v elegantnej veste.

„Pravda, Erich, svet je plný pseudospisovateľov. Čo odpovieš na to, Axel?“ vyzvedal prostredný John.

„Môže ich byť veľa, ale tí sa nikdy nestanú úspešnými,“ vysvetľoval Axel.

„Takže takto to funguje? Vyberieš si talent, a tomu bude súdené stať sa slávnym spisovateľom?“ overoval si prostredný John neveriacky.

„Presne tak. Aspoň tak mi to povedal Schiller, a ten tu je už dosť dlho na to, aby vedel, o čom hovorí,“ pokračoval Axel.

„Ale veď to je paráda!“ zvýskol Erich natešene, poopraviac si sivú vestu.

„Paráda? A čo je na tom také úžasné, pán kolega?“ čudoval sa prostredný John.

„Úplne všetko, Johny, ale neočakávam, že vy, nositelia Nobelových cien a géniovia doby, to pochopíte,“ odpovedal bielovlasý Axel za Ericha.

„Tak moment, Axel. Nehádž všetkých do jedného vreca. To, že sa to nepozdáva Fiodorovi, Luigimu a Johnovi, ešte neznamená, že to súvisí s ocenením, ktoré obdržali počas svojho života,“ obhajoval sa najmladší John, „pozri sa na mňa, som azda výnimka spomedzi všetkých ocenených?“

„To neviem, ale myslím si, že to s tým celkom ľahko súvisí. Kto už za svojho života dosiahol nejaké uznanie, nemá predsa dôvod a potrebu ešte sa o niečo snažiť,“ povedal Axel.

„Možno na tom niečo bude, Axel. Potvrdiť alebo vyvrátiť to môže už iba Romain. Tak čo, mon ami, si výnimka potvrdzujúca pravidlo?“ prizval Erich do debaty muža s vysokým čelom. Romain od toľkej pozornosti, ktorú mu zrazu venovali prítomní, zrozpačitel.

„Ja, totižto neviem, priatelia. Napísať dielo, ktoré má mať na svete nejakú cenu, je veľmi zväzujúce. Aspoň pre mňa,“ povedal nakoniec s ospravedlňujúcim sa pohľadom. Do jeho láskavých očí sa naozaj nikto nedokázal dlho dívať, preto mu Erich skočil do reči:

„Ale no tak, zabudni na Jána Krištofa, a mysli len na ten pocit, na svoju lásku k umeniu, na svoju prácu, ktorú si mal tak rád.“

„Hej, žiadne ovplyvňovanie, Erich!“ nahneval sa prostredný John.

„Je to celé smiešne, milí moji priatelia, o čom sa tu dohadujeme?“ ozval sa po dlhej odmlke najstarší, Fiodor, čím všetkých prítomných umlčal.

„Keď je to všetko tak, ako nám tu Axel predostrel, poďme sa na to pozrieť osobne. A tam sa možno rozhodne už i Romain, možno to napokon zmení aj môj názor,“ pokračoval Fiodor a hneď sa aj zodvihol z pozlátenej stoličky. Všetci ostatní ho oddane nasledovali, no už nielen očami.

 

Daný príbeh je obyčajnou fikciou z klávesnice pseudospisovateľky. No to nič nemení na fakte, že pri prvom čítaní dbáte na dej, uložený nedbalo do priamej reči. Pri druhom čítaní sa snažíte rozlúštiť identitu postáv, čo sa vám možno šikovne darí už počas prvého čítania. Ak to nechcete čítať ešte raz, zapnite jednoducho svoju fantáziu a skúste si predstaviť, ako by to asi vyzeralo, keby sa v nebi stretli John Steinbeck, Erich Maria Remarque, Luigi Pirandello, John Galsworthy, Romain Rolland, Axel Munthe a Fiodor Michajlovič Dostojevskij.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?