Spoveď nádoby

Autor: Michaela Bednárová | 23.11.2013 o 21:44 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  71x

Semikadencia. Neuspokojivá nekončiaca melódia. Rovina vedúca niekam, a predsa nevieš kam. Len ideš, a zrazu sa zastavíš. Nevieš čo a ako ďalej. Tvoj pocit charakterizujú tri obyčajné bodky a lupiny padajúce z vlasov. Tiež isté bodky, keď dopadnú na tmavý podklad. Len tie bodky sú paradoxne isté ...

Ako obyčajná lupina blúdiš a lietaš v tomto svete, nevieš kam a prečo. Si ľahký a nepodstatný. Občas dopadneš na správne miesto, to rameno budúcnosti, čo ti sem-tam ukáže akýsi smer. Alebo sa zhrbí a ty s ním. Už nikdy nevzlietneš, ostaneš tam, kde si a tak, ako si dopadol. A nič na tomto svete to nezmení.

Odpad bude stále odpadom, proti ktorému sa nám príroda neustále mstí. Mstiť sa je básnické, zastaralé slovo, uzda súčasnosti ho už nepozná. Tak ako potom človek, tá bezodná nádoba všetkého možného, ako má poznať, čo ďalej, prečo, kam a s kým?

 

Keď sa tak obhliadnem do minulosti, zahryznúc si do pery a s pohoršujúcim sebahodnotením, zisťujem, že som vždy bola taká. Bezodná nádoba všetkého možného, len nie toho správneho. Ťahalo ma to na všetky možné strany, rôznymi smermi, za najrozličnejšími ľuďmi, budujúc si fantázie o budúcom živote a kariére. Tomu sa povie absolútny „snílek“. A to som si o sebe vždy myslela (s obľubou sa ponárajúc a nachádzajúc v realizme), že som jednoznačná realistka. S ešte väčšou obľubou som sa tým vystatovala. Napríklad na otázku: „Čo si odo mňa predstavujete na konci roka, z týchto známok, Skutočníková?“ som s najväčšou úprimnosťou v srdci i v hlase odvetila: „Ja, keďže som realistka, ...“, a zvyšok nebol potrebný. No každopádne slovo realista, mnou mienené a vyslovené, pôsobilo aspoň osviežujúco, keď už nie celkom pravdivo, čo však zisťujem až s odstupom času.

Raz mi Tady, môj Tady povedal: „Človek je ako hlina na točiacom sa hrnčiarskom kruhu, ktorú niekto modeluje, či už v niečo veríš alebo nie. Musí dôkladne a pomaly prechádzať a tvarovať každučký kúsok hliny, aby z toho vzniklo niečo osožné a pekné. A ty, Oliv, si ako malá nádobka, ktorú formujú, zahladzujú, no ktorej hlina je tak nepoddajná a svojská, že sa kde-tu z času na čas vždy na tej nádobke vyskytne hrbolček, puklinka, diera...“.

„Tak aspoň ma nebudú môcť vypáliť,“ zasmiala som sa vtedy ľahkovážne, no teraz už chápem, čo mi tým chcel naznačiť. Vyformovala som sa v nádobu! V nádobu, ktorá by už chcela mať konečne skutočné dno. To je moje najnovšie zistenie. A celý pocit pritom pramení z toho, že keď už zídete z toho hrnčiarskeho kruhu, na ktorom vás mnohí mnoho rokov tvarovali, chcete a myslíte si, veľmi subjektívne, že by ste si už aj zaslúžili byť vypálený. Jednoducho sa chcete stať plnohodnotnou nádobou, teda takou, ktorá má dno a to jej dáva zmysel užitočnosti. Neviem, či ma táto hrnčiarska metaforika niekam niekedy privedie, ale Tady ma inšpiroval. Napokon, on bol tiež jedným z mojich hrnčiarov.

Ale vrátim sa na začiatok, do predhrnčiarskej éry, čiže asi tak do doby kamennej, keď som si ešte poriadne neuvedomovala, že existujem a čo to predstavuje byť ľudskou bytosťou. Bola som malé, okuliarnaté dievčatko, utiahnuté a ustráchané, ktorému to ale vraj pálilo. Alebo som bola len bifľoška, za ktorú ma považovali spolužiaci? Ťažko povedať, naozaj s takým drvivým odstupom času neviem posúdiť, či som si vlastivedu natlačila do hlavy od slova do slova, alebo mi tam vošla úplne sama. Každopádne, pre neobľúbenosť mojej osoby v kolektíve, a ktovie, pre čo všetko ešte, som sa nikdy nezaradila k ľuďom, ktorí by si prirodzene verili a spoliehali sa na seba samého. Pred vstupom na strednú školu som síce prešla vonkajšou zmenou, čo mala na rováši aj stará dobrá puberta, no vrodenú nesebadôveru to potlačilo len minimálne. Aj keď som už vsadila na inú kartu, snažiac sa zapadnúť skôr do kolektívu spolužiakov, ako ulahodiť ušiam a očiam pedagogického zboru, v otázke viery v to, čo viem a dokážem, som nezaznamenala výraznejší úspech. Dokonca som radšej vzala nohy na plecia, keď sa mi to najviac hodilo. Odvážny zbabelec, to som bola. Až kým som sa neocitla sama na internáte, uprostred vysokej a neútulnej izby. A vlastne ešte aj vtedy vo mne driemala odvaha byť zbabelou, keď bude treba. S príchodom Tadyho sa všetko zmenilo, ja som sa zmenila. Takže Tady, ktorý skryto hovoril o mojom strachu pred sebou samou, o nedôvere vo vlastné schopnosti, o mojom bránení sa dospieť, vtedy vôbec netušil, že bezodnú nádobu zachráni práve tá spojená. Áno, dávala som pozor na fyzike, no k tomuto zisteniu som dospela celoživotnými potýčkami s vlastnou empíriou. Práve spojenie s tebou, Tady, mi najviac pomohlo, ale to ty vieš, nemusím byť sentimentálna alebo riskovať, že spyšnieš. Ešte pred desiatimi, čoby, možno aj šiestimi rokmi, som si nevedela predstaviť, že budem na vysokej škole, sama v cudzom meste, ďaleko od všetkého, odkázaná iba na seba. Nevedela som si ani predstaviť, že píšem nejakú päťdesiatstranovú odbornú prácu a odpovedám pred desiatimi otitulovanými pármi očí. Zdalo sa mi to všetko nemožné a tak ďaleko, no teraz mám naopak pocit, že sa to ani neodohralo. Akoby všetko doteraz bola len fraška, akási hra systému, v ktorom každý skáče, ako ktosi píska. Možno iba prelud. Pár strán v knihe života, ktoré sa rýchlo a znenazdajky prevrátili, keď zafúkal vietor. A zrazu sa ocitáš na novej strane, pod novým názvom, a opäť si bezradný. Ach, koľko je takých kapitol, a koľko takých čitateľov...

 

Nie som v tom sama, viem. Nemôžem byť na svete predsa jediná, ktorá zažíva mizériu z nárokov sveta a pocitu neschopnosti, nenaplnenosti, stratenosti. Určite tam niekde sú, po celom svete, mladí ľudia, ktorí sa nevedia zaradiť do života. Sme stratená generácia II., modernejšia, novšia, prispôsobená súčasnému svetu, ale predsa stratená. Síce nie tak žalostne, tragicky a prirýchlo ako I., no predsa sa pomaly rozpadávame dostratena. Ako generácia zašívajúca sa na škole, poza školu a po škole s hlavami plnými ideálov, nevedomosti, ľahostajnosti, lenivosti a ignorancie toho, čo sa nás netýka. Podliehame trendom, technike a zlozvykom, riešiac všetko s pocitom a výrokom: „Dajak bolo, dajak bude...“. Mladosť a krása sú klišé, sú pre nás večné a nestratené. Neuvedomujeme si plynutie času, preto nás baví jeho zabíjanie. Žijeme si virtuálne životy, no reálne nerobíme nič. Sme neuzavreté nádoby, bezodné, otvorené svetu, ako rozfúkaná hlina neistej budúcnosti.

Pýtam sa vás, hrnčiari, čo ste nás formovali, ako je to možné?

Ja vám tu predkladám spoveď nádoby, ktorá už nechce byť bezodnou, stratenou a nezmyselnou. Veď keď sa už táto generácia začína pred vstupom do reálneho sveta strácať, nemám ani odvahy pomyslieť, čo to bude znamenať pre ľudí, ktorí ešte nie sú ani na pláne... Len tie tri bodky sú paradoxne isté. Pre každého. Ako lupiny, nasilu vyškrabané z pokožky hlavy, keď sa priveľmi trápite nad hrnčiarskou filozofiou.

 

Kto absolvuje štátnice v máji alebo júni, má ešte prázdniny. Teda, pardon, napoly dobrovoľnú dovolenku. Napoly preto, lebo sú takí z nás, ktorí majú tolerantných rodičov, ochotných ešte dva mesiace kŕmiť hladné krky svojich čerstvých absolventov. Doprajú im skrátka ešte dobrovoľné posledné mesiace voľna, veď robiť budú po celý zvyšok života. Pravda jest, ale to by najprv museli nejakú prácu mať alebo sa aspoň po nejakej obzerať. Iné je, keď teta alebo ujec z Dolnej Robotnej pozná sesternicu radného ženy z Hornej Robotnej a tá vraj všetko zariadi. Potom áno, takú dovolenku by som chcela veru mať aj ja. No ja s Tadym namiesto dobrovoľnej čerpáme tú napoly nedobrovoľnú.

Nedobrovoľne chodíme od dverí k dverám, z úradu na úrad, no dobrovoľne podporujeme poštu v posielaní nových a nových žiadostí, a zdokonaľujeme svoju prácu s počítačom, keď brázdime deň čo deň pracovné internetové portály. A opäť bezvýsledne. Na naše dobrovoľnícke snahy nájsť si zamestnanie odpovedá sotva mizivá menšina. Zaujímalo by ma, čo robia mladí ľudia, ktorí nemajú tolerantných rodičov ani tetku a ujca z Dolnej Robotnej.

„Poďme do zahraničia, čo tu budeme robiť...?“ povedal Tady v jeden krásny večer, opäť strávený s naším globálnym priateľom Internetom.

„A čo tam?“ opýtala som sa, trochu zvedavo, trochu prekvapene.

„Neviem, hocičo. Len nech máme nejaký príjem. Vidíš, že je tu bieda a nikde nás nechcú,“ odvetil pokojne, už aj surfujúc po stránkach zahraničných ponúk.

„Tak na to sme zabíjali päť rokov na vysokej škole? To sme už mohli mať päť rokov odrobených a našetrené na pekné bývanie,“ protirečila som mu.

„Áno, ale kto mohol vedieť, že to bude až také ťažké. Mali sme asi študovať niečo iné,“ zhrnul to Tady pohybujúc perami zľava doprava tak, že sa pravidelne deformoval ich tvar. Podľa toho som vedela, že už premýšľa nad tým, že zdvihne plachty a je odhodlaný zakotviť niekde inde. Zhrozila som sa myšlienky, že mám zanechať svoje patriotické sklony, polovičku seba nechať doma, všetkých opustiť a ísť niekam, kde nikoho nepoznám. Iba Tadyho. Byť odkázaná na seba samú a jedného človeka, to je veľká odvaha. A tou ja, ako ste si už iste v minulých častiach všimli, veľmi neoplývam.

Postupom dní mi Tady predhadzoval stále ďalšie a ďalšie ponuky práce v zahraničí a dôvody, prečo by sme to mali skúsiť. Znelo to takmer ako dopredu dohodnutá reklama. Vraj:

„Lepšie platové ohodnotenie.“

„Istá práca na určitú dobu.“

„K práci ti dajú aj ubytovanie.“

„Agentúra za teba všetko vybaví, nemáš žiadne starosti.“

„Staráš sa iba o to, čo ješ a piješ.“

„Vyskúšaš to na pol roka alebo rok, a ak sa ti nebude páčiť, odídeš.“

„Niekde nepotrebuješ ani cudzí jazyk, lebo pracuješ manuálne.“

„Ide len o to, aby sme si niečo zarobili na začiatok a potom sa nevrátili s prázdnymi rukami, ktoré máme teraz...“

Mladým ľuďom ťažko meniť svet. Musíte sa prispôsobiť, zatúlať sa a stratiť. Splynúť s davom, je jedno či s cudzokrajným alebo vlastným. Veľkú dieru do sveta aj tak väčšina z nás nevykoná. Jediné, čo totiž väčšina z nás chce, je žiť normálny život. Návod naň však nikdy nikto nedostal.

Tak odišiel aj Tady. Bez návodu, hľadať zárodok normálneho života niekam inam. Prečo? Lebo zatvorené nádoby to tak robia. Vypálené, potrebné a pripravené pre život.

Zatiaľ čo ja som tu predložila spoveď nádoby, ktorá už nechce byť bezodná, stratená a nezmyselná. No predsa ňou je. Prečo? To už ani sama nevie.

 

 

*     *     *

 

Zobudil ho bzučiaci komár, dotieravo sa približujúc k jeho odkrytému uchu. Pohotovo sa zahnal dlaňou, hoci sa mu ešte z viečok poriadne nerozplynul posledný sen. Prevalil sa na druhý bok, dúfajúc, že ešte zaspí a dočká sa jeho pokračovania. Vtom začul hlasné áááu. Ústa, čo sa k výkriku hlásili, patrili k ruke, ktorá bola nechtiac priľahnutá jeho ramenom.

„Toto je des, ja tu mám stále menej a menej miesta,“ vychrlila ústnu sťažnosť poškodená.

„Prepáč, ja za to nemôžem. Tu je celkovo málo miesta, nemôžem za ten úzky gauč,“ bránil sa útočník. Dievča sa mu namosúrene otočilo chrbtom, prudko si potiahnuc prikrývku ku krku, a precedilo pomedzi zuby: „V podstate môžeš.“

Chlapec už vedel, koľká bije, a radšej sa viac neozýval. Aj tak sa ešte len brieždilo, a on ešte stále očakával návrat rozosnívaného sna.

 

„Dobré ráno,“ povedal, keď sa zjavil vo dverách so starostlivo pripraveným úsmevom.

Dievča ešte ležalo na rozkladacom gauči, no ruky pevne založené za hlavou prezrádzali, že už nespí. Náhle otvorila oči a len nebadane zablúdila k jeho úsmevu.

„Prečo by malo byť dobré? Povedz mi,“ vyzvala ho.

„Ja neviem. Môžeme si ho napríklad dobrým spraviť,“ odvetil pokojným hlasom snažiac sa navodiť v malej izbe prívetivú atmosféru.

„A kde si bol?“ opýtala sa po istej odmlke, od ktorej mala dohrýzaný jazyk, čo sa ako bránila vysloveniu ďalších štipľavých poznámok.

„Prejsť sa a doniesť noviny. Môžeme sa pozrieť na nejaké inzeráty,“ odpovedal hodiac hŕbu novinových zvitkov na nízky drevený stôl.

„Nikto ťa nevidel, že ich berieš len tak?“ opýtala sa mierumilovnejšie.

„Nie. Nikto ťa tu nebude kontrolovať, či si zaplatil za noviny alebo nie. Dôverujú a nepreverujú. Oni sú skrátka takí. Nie ako u nás,“ vysvetľoval.

„Tak hej, tu majú zas iné nedostatky,“ odvrkla akoby opäť jatriac podráždenú náladu.

„Oliv, už sa toľko nezlosti. Veď tu nie sme navždy, všetko je len dočasné,“ chlácholil ju.

„Áno, ale nezdá sa ti, že už to dočasné trvá nejako nedočasne pridlho?“ oponovala mu.

Na to už odpoveď pripravenú nemal. Rezignovane jej dal za pravdu.

„Ja viem, že sa to všetko zvrtlo a nedopadlo to vôbec podľa našich pôvodných predstáv, ale niekedy si treba asi stanoviť hranice,“ začala filozofovať. A to bolo jediné, čo ho vedelo na nej najväčšmi vytočiť. Tento raz si však iba ticho sadol na okraj neslávneho rozkladacieho gauča, a počúval.

„Bol si tu tri týždne a situácia sa menila zo dňa na deň k horšiemu. Prečo si ma sem potom ťahal? Veď si musel vidieť, že to nikam nevedie...,“ vyčítala mu, „a navyše, od začiatku si býval v tomto brlohu, bez sprchy, bez ničoho. Musel si predsa vedieť, že je to nejaká hlúposť. Takto sa to predsa nedá. Sme tu už takmer dva mesiace, a stále nič nemáme.“

„Spoliehal som sa na to, čo mi povedali moji známi. A oni sa vlastne tiež domnievali, že to dopadne celkom ináč. Nepoznali tunajšie zákony. Mysleli si, že keď iní tak robia, nie je ťažké sa zamestnať,“ obhajoval sa.

„Veď okej, to všetko beriem. No je na čase vzdať to, nemyslíš? Nájdeme si agentúru, ktorá nebude žiadať preddavok za sprostredkovanie práce, naozaj nám prácu dá a všetko bude seriózne. Verím, že po tomto faux pas sa nám to konečne podarí,“ presviedčala ho, a jej argumenty neboli zrejme až natoľko filozofické, lebo ho nevytočili.

 

Už dvadsiaty raz viedli nohy Olíviu a Tadeáša k miestnemu kúpalisku a veľkému športovému centru. Nemali to od brloha ďaleko, avšak išli pešo počas najväčších letných horúčav. V Olíviinom sukňovom vrecku miestami štrngali rúčkou starostlivo opatrované drobné mince. Ich majiteľka dobre vedela, že nesmie stratiť ani jednu. Inak sa tam nebudú mať za čo dostať.

„To sme ale dopadli. Všetci sa tu slnia, plávajú, užívajú si leta a my sa potíme cestou do sprchy, po ktorej sa opäť budeme potiť na ceste domov,“ zahundrala podráždene.

„Prečo to neberieš športovo? Raz sa na tom budeme zabávať, uvidíš,“ dohováral jej Tadeáš.

„Hanba hanbúca, no som rada, že majú aj takú obyčajnú službu, akou je sprcha. I keď mi je to trápne,“ zhrnula pre vlastné duševné uspokojenie.

„To ti môže byť ukradnuté, čo si kto myslí. Ideme sa osprchovať na kúpalisko. No a čo. Práve nám vypli vodu, lebo renovujeme svoje tunajšie letné sídlo a musíme sa ísť iba niekam osprchovať,“ povedal Tadeáš, čím vyvolal zábavu a vtipkovanie na niekoľko zvyšných minút cesty. Vždy vedel, ako zmeniť Olíviinu mizernú náladu v pravý opak, i keď je pravda, že nie vždy sa mu to stopercentne podarilo. Na druhej strane cítil, že tentoraz musí ostať nad vecou aspoň on. Uvedomoval si, že spôsobil túto hlúpu situáciu, hoci to nahlas pred ňou nikdy nepripustil. Nech už to bola mužská ješitnosť alebo obyčajné ego, nedokázal sa len tak vzdať. Preto nechal dni tak dlho plynúť, preto ju sem zavolal. Stále dúfal, že si ešte môžu nájsť nejaké zamestnanie. Predsa ich musia chcieť aspoň v zahraničí, veď tu sú tiež iba lacnou pracovnou silou. No zmýlil sa. A ako ukrutne ťažko sa znášal ten nemilosrdný pád postavený na omyloch a vlastnej neskúsenosti. To je škola života, ku ktorej sa návody nedávajú. Rovnako ako ani láska nepozná vysvetlivky a tvorí si vlastnú legendu.

 

 

*     *     *

 


„Raz si povedal, že sa budeme smiať nad naším prvým neúspešným

pokusom pracovať v zahraničí, pamätáš? A mal si pravdu.

V hlave mám pár spomienok a v počítači niekoľko

fotiek s tebou, na ktoré si rada občas zaspomínam.

Bolo to všetko zvláštne a veci sa diali rýchlo, no teraz

už viem, že to tak malo byť. Kým sme ešte boli spojenou

nádobou, šlo nám všetko ľahšie, aj keď nie vždy sme cez problémy

preplávali ako na špičkovej jachte. Občas sme sa ocitli aj na Titanicu, viem.

Iste sa čuduješ, že ti teraz píšem, no musíš vedieť, že som sa z dlhej chvíle začala

zapodievať tvojou myšlienkou človeka ako formujúcej sa nádoby, a prišla som na to,

že si mal v mnohých veciach pravdu. Možno sa potešíš, že ti to píšem. Každý je predsa rád, keď mu niekto dáva za pravdu. Boli sme hlúpi obaja alebo len ja? S hlbším zamyslením sa nad tvojou teóriou som zistila, že som nebola pripravená na život dospelého človeka.

Je ťažké sa osamostatniť, keď ťa k tomu nikto riadne a striktne nevedie,

alebo keď jednoducho nemusíš, pretože ťa osud nehodil nemilosrdne

do vody, aby si plával. Ty si bol iný, život ťa naučil všeličomu,

hoci si ho o to nežiadal. Vďaka tomu si zbohatol,

aj keď si to možno neuvedomuješ.

Mňa celá tá harmónia v živote a rodine iba pribrzdila. Vyhovovalo mi všetko,

čo ma čím viac odsúvalo od dospelosti, od toho zásadného kroku,

ktorý treba na konci cesty urobiť. A neviem, zrejme som strácala čas

so zbytočnosťami, pričom som mala byť akčnejšia už omnoho skôr.

Mala som byť skrátka viac ako ty. Bol si mojím návodom,

ktorého som sa mala držať. Namiesto toho som spravila úplný opak.

Viem, že sa to už nedá vziať späť. Viem, že sme si veľa vytrpeli spolu, ale i bez seba.

No ak trpíš stále tak, ako ja, odpíš mi touto zastaranou listovou formou. Budem aspoň vo väčšom napätí, čo si napokon aj zaslúžim. Tak rada by som dala na koniec lista smajlíka, ale akosi mi to nejde. Aspoň kým ma ponecháš v nevedomosti a bezmocnosti.“


 

 

Už asi po piatykrát si prečítal túto časť listu, ktorý mu poslala. Čítal si ho vždy večer po zmene, hoci bol na smrť unavený. Jeho myšlienky zamestnávalo veľa otáznikov, okolo ktorých sa ešte nerozplynul prach pochybností. Vystihla to všetko do bodky presne, to vedel už dávno. Bol rád, že si to už konečne uvedomila, aj keď jej to trvalo pomerne dlho. Vedel aj to, že teraz bol opäť rad na ňom. Do noci premýšľal nad minulosťou, nad ňou, hľadal v sebe city a pocity, ktoré sa mu už vyše polroka darilo potláčať. Spomenul si na začiatok rozchodu, keď si ešte naivne myslel, že maximálne po týždni mu opäť naklusá do náručia. Keď sa tak nestalo ani po mesiaci, začal sa vzdávať nádeje a postupne voči láske zatvrdol. Teraz, keď sa jej už úplne vzdal, sa pred ním ocitol tento list.

„Čo si vlastne myslí? Proste len tak napíše, ako by sa nechumelilo, ako by sa nič nestalo? Tak to predsa nejde. Zmýlila sa, jasné, priznala si to, dobre. No aj tak. nemôže si myslieť, že všetko nechám tak a pribehnem za ňou. Vzdala sa vzťahu, lásky, a prečo? Pre komfort domáceho a rodinného prostredia, pre lenivosť, strach? Prečo vlastne? Bála sa skočiť do života rovnými nohami a kráčať, utekať, skákať v ňom, keď bude treba? Prečo by som jej vlastne mal toto všetko tolerovať?“ hovoril mu vnútorný pochybovačný hlas.

Na druhej strane jeho ja sa však ozval hlások, ktorý ľudia málokedy počúvajú, pretože neustále vstupuje do boja s egom:

„Lebo ju máš rád. A len to je v živote isté. Ak to už pochopila aj ona, je dôležité, aby si sa jej neodvrátil chrbtom. Konečne prijala, čo si jej celý čas hovoril. Naučí sa žiť, neboj sa, naučí sa pretĺkať životom sama. Je len na tebe, či budeš pri tom.“

 

Dvom je na svete vždy ľahšie žiť. Ako spojené nádoby sa delia o všetko spolu. Môžu byť síce rozdielneho tvaru, no po naplnení vystúpi hladina aj tak do rovnakej výšky. Iba hustotu lásky či kvalitu života, to už si musia riadiť sami. Na to žiaden univerzálny návod neexistuje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?