Myšlienkové komplikácie ↔ komplikované myšlienky

Autor: Michaela Bednárová | 29.11.2013 o 19:59 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  61x

Premýšľam, či človeku stačí sedieť v záhrade pod stromom, aby prišiel na veľké myšlienky, ako sa to podarilo Isaacovi Newtonovi. Alebo musí ísť výhradne o jabloň a nápad v podobe jablka vám spadne rovno do hlavy. Premýšľam, kde sa zrodili všetky dobré nápady, čo kedy ľudstvo malo. Či to bolo len tak, prásk, a zrodila sa idea? Koho by nezaujímala táto problematika, najmä keď sa v svojej osobnej kríze snaží prísť na niečo nové?

Musím povedať, že moji predkovia teda neboli žiadni vedci ani vynálezcovia, no zato nápady, ako si skomplikovať život, vedeli raz-dva vymyslieť. Priam nimi dokonca sršali. Neviem, určite je na svete takých ľudí požehnane viac, no dovolím si povedať, že som poznal majstrov tohto fachu. Išlo, žiaľ, o mojich príbuzných, preto sa snažím rodinnú reputáciu napraviť nejakým dôvtipným a zmysluplným nápadom. Chcem byť skrátka najčernejší baran rodiny. Preto sa každý deň na vlastnú hlavu presviedčam, že... ááá, spadlo jablko zo stromu, žeby to mala byť predzvesť nejakého nápadu? Počkajte, potrebujem chvíľu pokoja, nech sa utriedia myšlienky... Ááále nič, zasa planý poplach. Len jablko spadlo zo stromu. Ticho závidím Isaacovi, že to jeho jablko mu prinieslo omnoho viac. Teda, nechcem byť trúfalý, ale dovolím si myslieť, že poznáte starú tradovanú historku o tom, ako Isaac Newton objavil zákon gravitácie. Sediac pod stromom a tuho premýšľajúc, ako teraz ja, mu znenazdajky spadlo jablko rovno na hlavu. Zodvihol ho a prišiel na to, prečo nelietame ako naše myšlienky rozptýlené vo víre mysle. Tak nejako to údajne bolo, ale čo ja viem. Zastávam si svoj názor, že nič nespadne z neba len tak. Ani traktor, ako hovorieval môj dedo.

Nie, nie, ani myšlienky sa v zásade nerodia samé od seba len tak. Niekedy sú síce vynútené, keď sa napríklad dostanete do situácie, keď potrebujete rýchle nejaký nápad, inak ste stratený/v koncoch/nedajbože mŕtvy. Ako dobrý príklad poslúži udalosť z obdobia môjho detstva. Keď som bol ešte malý chlapec, stala sa mi totiž taká ošemetná situácia, že som sa vymkol na povale. Viete, poznáte to, stáva sa to úplne bežne. Už ani neviem, po čo som tam liezol, ale to napokon ani nie je podstatné. Vtip bol v tom, že u nás nebol nikto doma. Iba zhodou náhod (alebo aj nie) bola vtedy na prízemí u babky nasáčkovaná sesternica. A práve vtedy sa prejavil môj dôvtip, keď si môj mozog vynútil vymyslieť nápad. Zabúchal som na priečinok medzi strmými drevenými schodmi a o hlasivky som volal „Luciaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!“. Lenže ona ma nepočula, alebo skôr nechcela počuť. Až keď som, opäť využijúc svoj ranno-chlapčenský dôvtip, zavolal: „Luciááá, máš telefón!“, až vtedy sa ráčila ukázať. A tým som bol zachránený. Nie vďaka nej, dovolím si tvrdiť, ale vďaka svojmu dôvtipnému nápadu. Takže v tomto tkvie kúzlo tzv. vynútených nápadov. Keď však chcete vymyslieť niečo iné, niečo veľké, čo oprostí vaše meno od nezmyslov vašich predkov, vtedy už majú nápady útlm. U niekoho si dávajú iba načas, a ja pevne verím, že je to aj môj prípad. Opäť spadlo jablko, no píšem to až s oneskorením, nechcel som opäť prerušiť rodiace sa myšlienky. Viete, meškajú alebo sa zdráhajú, ale keď už prídu, nedajú sa zastaviť. Ako salva slov, ktoré na niekoho vychrlíte v zápale rozčúlenia, keď vás do nepríčetnosti nahneval, a potom to samozrejme oľutujete. S myšlienkami je to iné, ich prúd obvykle nechcete dobrovoľne zastaviť, najmä keď sú také vytúžené a očakávané ako tie moje.

Môj dedo napríklad vravieval: „Myšlienok nie je nikdy dosť,“ alebo „Kto vymyslel fúrik bol blbec, lebo ho potom musel tlačiť.“ A tak to je so všetkým. Teda, aspoň to som si z tých múdrostí odniesol. Každá myšlienka má svoje pre aj proti. Otázka, ktorá mi však momentálne vŕta mozgovými závitmi, znie, či aj Isaacova, resp. každá dobrá, obrovská myšlienka so sebou prináša aj patálie. Povedal by som, že je to skôr niečo, čo ostáva v utajení, v géniovom súkromí, a teda vedomí. Do jeho mozgu sa však ešte nikdy nikto nedostal, pretože na svete neexistuje vedec, čo by dokázal vyrobiť prístroj na čítanie myšlienok. Aj keď ani to nie je nápad celkom nový. Človek má naozaj niekedy pocit, že tu už všetko bolo, a to nielen v móde. Tak ako, do prdele, prísť na novú myšlienku?

Môj dedko s babkou to mali vcelku jednoduché. Nestarali sa o nič, iba o svoje milované a pokrvné stádo. Tým milovaným boli samozrejme ich starostlivo opatrované, štvornohé detičky. A tomu pokrvnému sa pre zmenu do budúcna postarali o pár zbytočných úkonov. Ktovie, možno si želali, aby nikto z ich potomkov nezlenivel. Alebo len jednoducho milovali poctivú robotu viac ako svoje potomstvo. Preto v jednom kuse niečo stavali, búrali a prestavovali. Buď to, alebo to boli najnespokojnejší ľudia na svete. No faktom zostáva, že tým komplikovali život nielen sebe a môjmu otcovi, ujom a tetám, ale aj blízkemu i vzdialenému dedinskému susedstvu. Keď sa komplikuje, tak to už musí stáť zato. Ako moja a 37 percent babiek Slovenska vravieva: „Keď še darí ta še darí.“

Ale nešlo by len o to. Neprekážalo by mi trochu dovolenkovania na slovenskej malte, dokonca ani neľutujem otca a jeho súrodencov za to, že museli vždy kmitať okolo domu s fúrikmi a lopatami. Problém je skôr v tom, že komplikácie sa ako gény prenášajú z generácie na generáciu, a ešte k tomu narastajú a menia sa do neprekonateľných rozmerov. Moji prehnane usilovní starkí tak z celkom jednoduchých stavebných komplikácií okolo rodinného hniezda preniesli komplex komplikovanosti na môjho otca, a ten ho zasa preniesol na moju mamu. A to už ani nehovorím o sebe a svojej mladšej sestre. Už teraz s veľkou dávkou úsilia potláčam čo i len náznak komplikovanej myšlienky. Verím, že ste si všimli. Veď som vám vravel, že chcem byť najčernejší baran rodiny. To so sebou prináša moju snahu nebyť ako oni, skrátka nežiť komplikovane. Len byť autorom poriadnej myšlienky sa zdá byť zložité. Čo by mi na to asi odpovedal Isaac?

Frustráciu zo staviteľských komplikácií sa môj otec rozhodol riešiť po svojom a celkom jednoducho – sťahovaním. Tak si vykompenzoval mladícke časy domácich brigád, netušiac pritom, že tým komplikuje život nám ostatným. Sťahovanie, pch, poviete si, je tam toho. Koľko ľudí sa už sťahovalo. Prvý ani posledný a bla bla bla. Isteže, keď sme sa sťahovali prvýkrát, nikto sa nesťažoval. Druhýkrát sme sa začudovane čudovali. Po tretí a štvrtý raz to začínalo zaváňať podozrením. Po siedmykrát sme už len krútili hlavami, pretože gúľanie očami ostalo nepovšimnuté. Na ôsmykrát som si myslel, že sme utajení svedkovia, ktorých skrývajú presúvaním z miesta na miesto. No keď sme sa už presťahovali deviaty raz a ani sestrine psie oči nezabrali, vtedy som si povedal: „Dosť bolo!“, a tým som dostatočne skomplikoval život svojim rodičom, ale i sebe.

Taký predčasný odchod z domu dokáže totiž výrazne skomplikovať život každého mladého človeka. A tobôž mňa, o ktorom som si myslel, že som už toľkými presunmi a zložitými situáciami ostrieľaný mladý svetobežník. Žiaľ, sekol som sa, môj dovtedajší život ma nepripravil na džungľu tam vonku. Tak som ostal sám vo víre komplikovaného sveta. Pritom, ako by to mohlo byť všetko krásne jednoduché. Už po dvoch týždňoch, keď som ostal sám s prázdnymi vreckami, mi došlo, že takto to ďalej nepôjde. A hrať sa na literárneho hrdinu bolo v reálnom živote absurdné. Ostal som však verný svojim koreňom, vycestoval som za zahraničným dobrodružstvom, i keď len k bratom Čechom. Keďže bez peňazí sa už človek na svete roky rokúce nezaobíde, musel som sa im podriadiť aj ja. Najprv som len brigádne pomáhal v jednom pekárstve. Pracovalo sa v noci, tak som sa aspoň nemusel strachovať o svoju bezpečnosť v tmavých a neznámych uličkách. Keď som dostal svoju prvú zálohu a potom aj výplatu, bol som veľký pán. Teda, aspoň som si to myslel. Tešil som sa ako malé decko. Lenže práca v pekárni nijako zvlášť nenapĺňala moje horúčkovito nalinajkované ideály, a tak som sa poberal ďalej. Keď som už prebrázdil stredné Čechy od Olomouca po Louny, nezastavili ma ani nemecké hranice a nevedomosť nemčiny. Stačí, ak stretnete ešte odvážnejšieho našinca, ktorý vás povodí krížom krážom po krajine, o ktorej nemáte ani páru, a komplikácie s tým spojené ani nestihnete postrehnúť. To, že vás nakoniec okradne aj o spodné gate, je už len detail dobrodružstva, na ktoré ste sa dobrovoľne dali. Keď sa trošku oklepete a vytriezviete z vlastnej hlúposti a ľahostajnosti, zrazu vám dôjde, že ste svoje gény vôbec neporazili. Je jedno, ako ďaleko by ste odišli a čo všetko možné aj nemožné by ste urobili, aby ste samého seba presvedčili, že nie ste chodiaci atlas vašich predkov. Všetko to je vedľajšie, pretože život a svet vám sám nastaví svoju komplikovanú tvár. Nijako sa tomu nedá vyhnúť, no v konečnom dôsledku aspoň zistíte, že stavebné a sťahovacie komplikácie nie sú to najstrašnejšie, čo vás mohlo postretnúť.

 

A tak sa nakoniec dopracujete k tomu, že ostanete ako ja sedieť pod stromom v záhrade, kde smelo premýšľam, že nie každá myšlienka prichádza na rozum len tak. Na tú dobrú a kvalitnú myšlienku niekedy treba čakať aj oveľa dlhšie, ako nám naša vrodená trpezlivosť dovolí. Keď už však nejaká myšlienka príde, privítate ju s vrelou radosťou. Čo na tom, že je komplikovanejšia, ako ste chceli, hoci ste proti komplikovanosti všetkými mozgovými závitmi bojovali? Byť vďačný za akýkoľvek nápad vôbec nie je komplikované. Vedel to Isaac, vedeli to mnohí, ktorí zložito uvažovali, a objavili pre nás veci, ktoré teraz jednoducho poznáme. Som vďačný za to, ako i svojim predkom za tú komplikovanosť, čo mi darovali krvou. Vďaka nej mám schopnosť vymýšľať myšlienky a čakať, až príde tá správna.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?