Zdedený osud

Autor: Michaela Bednárová | 28.3.2014 o 21:57 | (upravené 30.3.2014 o 14:21) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  63x

Každý, kto pozná Brigitu, vie, že to nechcela spraviť. Nikdy nikomu neurobila nič náročky, hoci ju učiteľky odjakživa vnímali a nazývali chlapčiskom.

„Brigita, ty si taký chlapec. Čo len z teba bude,“ hundrala stále jej triedna učiteľka.

A to malo dievča ešte len osem rokov. Ryšavé polodlhé vlásky, pehavé líčka a zelené oči, ktoré predsa len v tajných kútikoch skrývali dievčenskú jemnosť.

Vláčila sa s chlapcami, lebo tí ju brali medzi seba s veľkou radosťou. Neraz bola v športoch lepšia ako oni, hoci to žiaden telocvikár nechcel pripustiť.

„Choď poskakovať na švihadle k svojim spolužiačkam!“ odháňal ju učiteľ telesnej výchovy, keď na školskom dvore hrali chlapci futbal a ona sa chcela silou mocou zapojiť.

Vtedy musela ustúpiť, musela poslúchnuť a ostať sama proti všetkým. Niet sa čo čudovať, že bola radšej chlapčiskom, keď všetky spolužiačky boli jej triedne nepriateľky. Vlastne, keď ju tak nazvali, lichotilo jej to.

Od detstva bola zvyknutá na mužskú spoločnosť a nikdy jej nechýbala ženská ruka. Mala pocit, že ju jej otec a bratia chápu a ľúbia väčšmi ako ktorákoľvek žena z ich rodiny. Matka odišla, lebo nebola dostatočne silnou ženou. A babka, tá bola ako všetky učiteľky a spolužiačky dokopy. Ba ešte horšia. Vždy ju len karhala a napomínala, lamentovala nad tým, ako sa správa, kráča, čo nosí oblečené. Skrátka, vôbec nič sa jej nepáčilo. Často hovorila s odpudivým výrazom tváre: „Keby si sa na ňu aspoň tak neponášala, hneď by to bolo lepšie.“ Brigita tomu nikdy nerozumela, preto často hľadela do zrkadla na svoje ohnivé kučery a smaragdovo-žiarivé oči, a porovnávala. Jeden brat, Laco, mal pehy ako ona, ale inak boli všetci tmaví po otcovi. Zelené oči mal okrem nej už iba najstarší, Mišo. Často si zúfala, prečo sa nemohla podať na otca. Cítila sa medzi ostatnými iná, no vždy si to najviac uvedomovala po babkinej návšteve. Keď sa potom neukazovala aj dva týždne, Brigita na všetky rozdiely a trápenia ľahko pozabúdala. Stačilo jej, že medzi svojimi chlapmi bola obľúbená.

„Ockovi isto neprekáža, že vyzerám ako ona, inak by ma nemal tak rád,“ utešovala sa. A čo tam po zjave, zaumienila si, že keď vyrastie, urobí všetko preto, aby otcovi z oka vypadla. Dovtedy bude taká, aká je. A k tomu ešte chlapčisko.

Brigita nikomu „zo svojich“ neodmietla pomôcť. Nikdy nerobila nič zbytočné a nečestné. Nič, čo by niekoho priviedlo k slzám. Nenávidela slzy, odkedy videla otca prvýkrát plakať. Preto nemohla nikdy vykonať nič zlé, a zvlášť nie „svojim“. A tak najmä oni rozpoznali, keď sa jej diala nespravodlivosť. Vedeli napríklad, že zákerná Lujza zhodila Daniele, miláčikovi učiteľského zboru, peračník na zem, len aby to mohla zvaliť na Brigitu a uškodiť jej. Chlapci poznali všetky falošné nezmysly, ktoré dievčatá na Brigitu nažalovali. Z ľútosti a spolupatričnosti potom často brávali vinu jednoducho na seba. Tak spolu rástli, tak sa navzájom chránili a cítili spolu. Brigita, „chlapčisko“, vždy obklopená mužským pokolením.

V dospievaní sa však tieto rozdiely zvyknú skôr či neskôr prejaviť. Brigita vyrástla, výškou predstihla svojich rovesníkov a prefarbenými vlasmi sa už viac ponášala na svojho otca. S chlapcami jej bolo stále lepšie a lepšie. Nosili jej sladkosti, dbali o jej pohľady a robili všetko preto, aby sa pre nich rozosmiala. Pri loptových hrách využívali každú možnosť blízkeho kontaktu, aby aspoň na chvíľu mohli pocítiť jemnosť jej kože. Ťažko povedať, ako to vnímala samotná Brigita. Či si vôbec uvedomovala silu a možnosti svojho pohlavia. Azda najviac sa začala meniť v trinástich. Vtedy prestala byť tým malým dievčatkom. Bolo to v lete, keď počas futbalu spadla priamo na Jakuba, a oči sa im náhle stretli. Bol to moment určený pre lásku. Napätie a rivalita sa potom na ihrisku dala krájať. Odvtedy už mala Brigita oči iba pre Jakuba, a prestala sa s ostatnými hrávať. Z tímových športov upustila, začala sa venovať už iba tenisu, tráviac s Jakubom čoraz viac času. Prírode sa prestali brániť pomerne skoro, no nebolo to až také šokujúce. Bola síce doba sexuálneho tabu, keď sa všetci tvárili, že mlčia, no skutek utek. Láska je láska. Nikto sa nečudoval, keď sa Brigita z mesiaca na mesiac guľatila ako futbalová lopta, s ktorou sa kedysi hrávala. Iba Jakub sa jedného dňa začudoval, keď sa k nemu doniesol chýr, ako celé bývalé futbalové družstvo vie, že si Brigitu teda naozaj fajneee vybral. Veľa rečí okolo toho nebolo treba. Slzy netiekli. Jakub vzal, čo mal, a hlavne svoje nohy na plecia. Brigite nechal na rozlúčku futbalovú loptu.

S otcom sa dlho nehádala. Nič si nedlhovali. Opustila ho ako druhá.

Viac už o Brigite nikto nepočul, iba medzi učiteľkami kolovali nespočetné klebety.

„Chlapčisko to bolo, s chlapcami vyrastala, ako ináč to mohlo dopadnúť. To nie ako naša Danielka, pani doktorka z nej bude, muža si nájde jedného a s ním bude verne, v láske žiť.“

„Veru, veru, vždy bola taká ako sto čertov. Naháňala sa tam s nimi. Zapadla medzi nich. Doslovne, všetci ju mali, medzi sebou.“

Iba oni, všetci, medzi sebou dobre poznali pravdu. Brigita bola ich, áno, už od malička. Bola im sestrou, kamarátkou, chlapčiskom, neskôr prvou láskou. Nedosiahnuteľnou. Vecičkou žiarlivosti a závisti. Kto by nepodľahol zlomyseľným slovám, urážkam, škodoradostnému podpichnutiu? Kto mohol tušiť, že to bude niekto brať vážne? Brigita by to neurobila. Nikoho neurážala, nikomu nevravela nič zlomyseľné, nikoho nevysmievala.

Každý, kto ju poznal tak, ako oni všetci, vie, že to nechcela spraviť. To musí byť omyl, nespravodlivosť, zlé jazyky.

Len jedného skorého rána našli na starom futbalovom ihrisku v plachte zabalenú malú loptičku nového ľudského života. Každému bolo jasné, komu patrí, no nechali si to pre seba. Odniesli donášku mĺkvemu starému otcovi. Iba prababka, tá vždy vedela, čo má povedať:

„Dve ti odišli, tretia sa ti dostala,“ a nahnúc sa ponad usmievavé zelenooké klbko sucho dodala, „bodaj by si nebola ako tvoja mať.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?