Straty a nenálezy

Autor: Michaela Bednárová | 15.9.2015 o 9:55 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  59x

 

stratený, -á, -é: človek, generácia, deti a ilúzie. Stav, keď sa už od malička strácate do neznáma, aj keď rastiete. To je tá suchá ratolesť, ktorá nikdy nevypučí. Generácia po generácii mizne tak bezbolestne, ako sa Zem točí. Ostane navždy smutné, že spoločnosť nesmeruje nikam. A ratolesti, ktoré chŕli len tak bez zmyslov, sú vopred odsúdené, aby vyschýnali a prestávali byť deťmi. V dnešnom svete niet miesta pre nestratené ilúzie. Urobte mi láskavosť a vysvetlite to deťom.

Povedzte im, že dnešný svet nebol stvorený pre ne. Preto nech nemajú výčitky, že sa strácajú a nikdy neobjavia. Je to nalinkovaný predpoklad, že sa svet začína splošťovať.

Pre deti v ňom miesta niet. Tak sa nečudujte, keď to slovo stratí v blízkej budúcnosti význam.

stratené: deti. Trend súčasnosti, skutočnosť budúcnosti. Holý fakt, ťažká pravda. Vždy bolo všetko odrazom doby. Ľudoop, prierez tisícročiami, cesta prastarou zemou, staroveká oáza múdrosti, stredovekí ľudia, priekopníci a vojny. Ľudia hlúpli s pribudajúcim pokrokom Zeme. Životný paradox. Nezvrátiteľný rebrík, po ktorom lezieme, neobzerajúc sa dole.

stratení: ľudia. Čas všetko vylieči. Čas je najlepší radca. Múdrosti starých a prastarých mám, recept na chlácholenie ľudí, ktorí práve niečo stratili, čo len načrelo ranu ich vlastnej zraniteľnosti. V takom momente objavujú prvýkrát vlastnú stratenosť. Straty a stratenosť sa prenášajú podobne ako rady a výroky, z generácie na generáciu.

stratená: generácia. A jej nevzrušujúci nezáujem o to, že svet sa pomaly a isto splošťuje, že ľudia hlúpnu, a preto v ňom niet miesta pre deti. Proste, čo ich je do toho, čo sa deje vôkol nich. Ich predsa nezaujíma, že sa strácajú. V slovníku chýba slovo ilúzie. stratené: ilúzie.

„No, zase tu. Táňa sa ako obvykle predvádza v novom tričku. Triedni manekýni okukujú jej zadok v obtiahnutých džínsoch. Čudujem sa, že ich vôbec rajcuje. Tie nagélované vlny tsunami, čo majú na hlavách, ich hádžu do inej skupiny,“ myslí si Samo, kým si čarbe po papieri červenou, zelenou a žltou fixou naraz. Z kúta triedy ho chvíľami pozoruje Sára, ktorá iba na oko venuje pozornosť samoľúbemu monológu svojej spolužiačky.

Samo si povzdychne, vystrie sa na stoličke a hneď vzápätí zo seba opäť urobí krivý paragraf. „Nech už je aspoň jedna. To už bude len posledná polhodinka, kedy zazvoní zvonec, a školy bude koniec,“ spriada v duchu plány. Zazvoní, ale na ďalšiu hodinu.

„Bože, slovina. To bude zas nuda. Štúr, Hviezdoslav alebo ďalší pán na holenie? Nie, vlastne nie, dnes je gramatika. Takže ďalšie zbytočné opletačky s milovaným y. Ďakujem, neprosím,“ nepoľavuje prúd svojich myšlienok Samo, a zohne sa k ruksaku, „radšej budem počúvať hudbu. Tam sú tiež slová, to je tiež slovina, ale aspoň taká skutočná, pravdivá.“ Keď konečne z tašky vydoluje tablet, do triedy vkročia nohy slovenčinárky. Nepríjemne prekvapená zápachom a neporiadkom pri koši, spustí ihneď spŕšku neprívetivých slov. Jeden z triednych mačov sa postaví, zahlásiac:

„A čo budú robiť tetky upratovačky, keď im necháme čistú triedu?“

„No jasné, Michal, aké pozorné od vás. Vaše mamy majú asi tiež takú radosť ako pani upratovačky, však?“ ide na to psychologicky slovenčinárka.

„Jasné, tú najväčšiu,“ otrčí úsmev doširoka Mišo a trieda ho podporí smiechom.

„Otvorte si učebnice na strane 56. Chýba niekto?“ Hodina pokračuje ďalej, akoby sa nič nestalo.

„Senníková, ... Bažant!“ ozve sa z rohu triedy.

„A Lábus!“ priletí odpoveď z iného konca triedy.

„Ďakujem. A Samo je tu? Horáček... Samo! Daj si dolu tie slúchadlá!“ skríkne slovenčinárka rozčúlene.

„Počúvam slovenčinu, pani učiteľka,“ zahlási Samo.

„Áno, určite nejakú rozprávku podobnú tej, ktorú si práve povedal,“ odvetí učiteľka a postaví sa k tabuli s kriedou v ruke.

„Tak už to začína...,“ pomyslí si Samo, a strčiac si jedno slúchadlo za ucho pod vlasy, zahundre: „Môžem osrať.“

 

Sára v kútiku svojho najtajnešieho „ja“ vedela, že je iná ako jej rovesníci. Aj keď vynaložila veľké úsilie, aby sa im niekedy vyrovnala. V tých momentoch jej šlo asi len o pocit začlenenia, chcela niekam patriť. Rýchlo si však uvedomila, že nevie hrať hru svojich spolužiakov, nedokáže byť drzá k učiteľom, nevie byť hrdá a uraziť sa za každú somarinu.

„So mnou musí byť niečo v neporiadku,“ zvykla si myslieť.

Ale ešte niekoho považovala za iného. Chlapec nenápadný, takpovediac uzavretý vo vlastnom svete, z ktorého sa iba kde-tu vynoril. Nebol ako väčšina chlapcov v jej triede, nafúkaní a arogantní trkvasi, ktorých nič a nikto okrem vlastnej osoby, nezaujíma. Cítila, že Samo, napriek tomu, že je väčšinu dňa zamračený a duchom neprítomný, sa pohybuje na podobnej frekvencii ako ona. Škoda, že sa jej ju nedarilo naladiť.  

Sára pochádzala z bežnej rodiny, normálne fungujúcej, opretej o zdravý vzťah dvoch dospelých ľudí. Starostlivá matka a otec v stredných rokoch, ktorí popri zarábaní peňazí nestrácali záujem o svoje deti. Aj keď treba dodať, že nie vždy bolo všetko hladké a idylické, bežná rodina predsa nepredstavuje rozprávku. Dôležité miesto však zaujali hodnoty, ktoré si Sára aj vo svojom pubertálnom veku dobre uvedomovala. Asi preto sa odlišovala od ostatných spolužiakov a spolužiačok. Alebo to bola jednoducho len otázka povahy? Niekto by si možno povedal, že dievča ešte neprešlo spŕškou hormónov, a preto sa dokázala správať rozumne. Ale ktovie, možno jej rodičia boli jediní zo sto, ktorí mali to šťastie, že si urobili múdre dieťa. A keďže všetko šťastie spotrebovali na Sáru, ich druhá dcéra, Magdaléna, ktorú po domácky volali populárnym anglickým Meggie, trpela celou škálou aktuálnych porúch dysharmónie mysle. Takže šťastie s nešťastím predsa len chodia po ľuďoch, aj vo funkčnej rodine.

 

Samo sedel na kraji betónového múriku a v ruke podopieral okraj skejtbordu. V ušiach mal nasadené slúchadlá, malé nenápadné, akým sa aj sám snažil byť. Hlavou si nepokyvkával do rytmu, ale miestami nadvihoval špičku jednej tenisky. Oči mal nalepené na tablete až tak, že by si nevšimol ani to, že ho ocikáva nejaký okoloidúci pes. A tak v jednom okamihu plného sústredenia padol naňho z ničoho nič akýsi tieň. Najprv na to nereagoval, pretože až po chvíli si uvedomil, že nad ním niekto stojí. Zodvihol hlavu a rukou si musel chrániť oči. Slnko ho prudko oslepilo. Druhou rukou si chytro vytiahol slúchadlo z ucha, aby počul hlas svojho náhleho tienidla.

„Pýtam sa ťa, čo tu ešte robíš?“ usmial sa prívetivý hlas.

„Len tak. Kam sa mám ponáhľať?“ odvetil Samo stroho, v duchu sa čudujúc, čo od neho chce Sára Abrahamová.

„Neviem, hocikam. Veď je piatok, čokoľvek je lepšie ako vysedávanie pri škole,“ povedala a, ukážuc na miesto vedľa neho, dodala, „môžem si prisadnúť?“          

„Prečo? Sama si teraz povedala, že čokoľvek je lepšie ako vysedávať pri škole,“ odvrkol Samo nezaujato. Hneď si ale všimol smutný náznak v črtách jej tváre. Okrem toho, že posmutnela, ocitla sa Sára aj v pomykove. Dobre vedela, že to pohnojila. Zrazu netušila, čo má povedať, aby to znova nevyznelo hlúpo.

„No áno, ale jesť ma to nepýta,“ vyhŕkla zrazu myšlienku, ktorú jej otec tak často a rád používal.

„Zaujímavé, to som ešte nepočul,“ zamrmlal Samo zamysliac sa nad tým.

Sára sa posadila na múrik vedľa neho, ponechajúc však medzi nimi dostatok priestoru.

„Tak čo tu vlastne robíš?“ opýtala sa po chvíľke ticha.

„Všetko a nič,“ odvetil opäť úsečne. Vážne nechápal, na čo za ním liezla a čo od neho vlastne chcela. Začínal byť z toho trochu podráždený. Nemal rád, keď veciam nerozumel alebo niečo neočakával.

„To je super odpoveď, ale prezrádza naozaj všetko aj nič,“ zasmiala sa Sára, „ale skôr to nič.“

Samo medzitým nespúšťal oči zo svojho tabletu, zatiaľ čo Sára upierala pohľady na okolie, no vždy potajme zablúdila zrakom k nemu.

Samovi to už liezlo na nervy. Nič nechápal, bol mrzutý a chcel byť sám.

„Pozri, aká je krásna modrá obloha. Už si videl niekedy krajšiu modrú farbu ako je táto?“ zasnívalo sa dievča a zaklonilo hlavu k oblohe.

Samo sa prvýkrát nechal odpútať od svojej činnosti a zahľadel sa hore.

„Takú nenamiešaš,“ dodal stroho, no pravdivo.

„Ty rád maľuješ, však?“ pokračovala Sára v naväzovaní rozhovoru.

„Občas,“ mykol plecom Samo, už opäť ponorený v displeji tej tenkej modernej doštičky.

„A čo najradšej?“ pýtala sa ďalej Sára, ktorej neprekážali Samove úsečné odpovede.

Pár metrov pred nimi práve po chodníku prechádzali traja ich spolužiaci. 

Samo už nestihol zareagovať na Sárinu otázku, hoci na jazyku sa mu usádzala nepríjemná slina, pripravená vyletieť. Nakoniec bolo možno aj lepšie, že tí traja ho predbehli:

„Hej, Sára a Samo, čo vy tu dvaja spolu? Máte tajné rande po škole?“

„To si si mohla vybrať aj lepšie. Ja na teba beriem už celé týždne, a ty nič. Teraz už viem prečo.“ Všetky ich reči sprevádzal protivný sarkastický smiech a občasné hvízdanie na znak úžasu. Samo mal toho už naozaj dosť. Načo za ním chodila?! Už len to mu chýbalo, aby sa naňho zavesila skupinka triednych negramotných mačov, čo sú samý sval. Rýchlo vopchal tablet do ruksaku, a ani ho poriadne nezatvoriac, vystrelil z miesta ako keby si práve sadol do mraveniska. Sára onemela. Ostala v koncoch. Chcela mu povedať, aby sa na to vykašľal, no  nešlo to. Jazyk a ústa mala akoby oblepené žuvačkou. Iba s ľútosťou sledovala Samovu postavu, náhliacu sa na opačný koniec ulice, kam nedoliehali výsmevné zvuky prepadového tria: „Héééj Sára, ušiel ti milenec! Poď k nám!“         

 

Samo prišiel domov celý znechutený. Namrzene pribuchol vchodové dvere a pridŕžaním špičiek o päty si v rýchlosti vyzul tenisky, nechajúc ich nedbalo pohodené uprostred chodby. Na druhé tresknutie dverami sa už z kuchyne vynorila zvedavá malá hlavička, ktorá hneď vzápätí opäť zmizla za zárubňou.

„To je Samo, asi mu zas niečo sadlo na bradu,“ zvestovala hnedovlasá osôbka.

„Hovorí sa na nos,“ opravila ju s úsmevom mama a do rúk nabrala kôpku zamúčeného cesta.

„Prečo na nos a nie na bradu?“ opýtalo sa dievčatko hrajúc sa so zvyškami cesta.

„Pretože sa to tak hovorí,“ odvetila mama, ktorej sa nechcelo nič vysvetľovať.

„Ale prečo by malo niekomu niečo sadnúť na nos? Veď včera si mi povedala, že mi sadnú tie nohavice ako...liate,“ filozofovalo dievčatko ďalej.

„Ako uliate, a áno, slovo sadnúť môžeš povedať v rôznych situáciach,“ povedala mama formujúc kúsky cesta do malých pampúchov.

„Sadlo mi na nos, sadlo mi na bradu,“ začalo si dievčatko spievať, „sadlo mi uliate.“

To konečne vylúdilo úsmev na inak vážnej matkinej tvári. Mysľou však na chvíľu odletela k synovi. Ten jej v poslednom čase robil vrásky. Vedela, že má zvláštnu povahu. Bol ľahostajný k mnohým veciam, alebo sa tak aspoň tváril, no z ničoho nič dokázal vybuchnúť. Cholerik ako jeho otec.

„Zaujímalo by ma, čo mu zase je,“ dumala v duchu až tak zaujato, že si zabudla všímať nezbedné rúčky svojej dcéry. Spamätala sa, až keď Paulínka slávnostne zvolala: „Tadááááá!“, a rukou pocapkala svoj výtvor z cesta.        

 

Samo ležal na svojej posteli s rukami ledabolo rozhodenými popri tele, v ušiach mu doznievali posledné tóny po piatykrát pustenej pesničky. Bol piatok poobede, no Samo to nevnímal ako zaslúžené víťazstvo po piatich dňoch školy. Všetko, čo súviselo so školou, mu nejak zvlášť žily netrhalo. Nevidel veľký zmysel v učení sa všetkých tých poučiek a pravidiel z najrôznejších predmetov. Aj tak si to o týždeň už nikto nepamätá. Je to len zabíjanie času. Sme ešte príliš malí na to, aby sme robili to, čo dospelí, a preto nám vymysleli takýto program. Pre každý prípad, aby sme sa nestavali na zadné a nenarúšali ich plynutie života príliš skoro. No aj tak máme vlastné hlavy. S tým nič nenarobia. V podstate si zato môžu sami, že sa z nás stávajú flákači a flegmatici. Jediná povinnosť, ktorú nám dali, nedáva veľký zmysel. Možno iba pre pár výnimiek, ktoré sa rady učia. To je tzv. vyčnievajúce percento bifľošov. Ale ani oni nemajú zaručené, že im to šprtanie sa na niečo bude. Zabíjajú čas rovnako ako my, akurát nerozumnejšie napriek všetkej ich rozumnosti. K takým ľuďom patrí aj tá...tá..., zarazil sa, pretože si uvedomil, že jej nevie prisúdiť žiadnu prezývku ani nadávku. Zrazu mal pred očami jej slnkom zaliatu tvár a dlhé plavé vlasy povievajúce okolo nej. Len náhla spomienka z dnešného dňa, ktorú ešte náhlivejšie odrazil. Prečo sa ľudia ako ona snažia tak veľmi vynikať, byť dobrí vo všetkom? Blúdil mysľou sem a tam bez toho, aby si uvedomil, že mu dohrala aj posledná skladba v prehrávači. Z jeho bludiska myšlienok ho vytrhla až Paulínka, ktorá vbehla bez klopania do izby.

„Samo, Samo! Poď sa pozrieť, čo som vyrobila,“ zvolala veselo a vyskočila na jeho posteľ.

Samo nemal to srdce, aby pred sestrou priznal, že o to nejaví veľký záujem. Preto sa opýtal:

„Čo si zas vystrojila, ty malá umelkyňa?“

„Cestový hrad, cestový hrad! Táááááky veľký! Poď sa pozrieť,“ vábila ho do kuchyne.

„Neskôr, Pavulienka, dobre?“

„Prečo neskôr? Čo teraz robíš?“ vyzvedalo dievčatko sadnúc si na posteli do tureckého sedu.

„Oddychujem, počúvam pesničky a tak,“ vysvetľoval jej veľký brat.

„Čo sa stalo? Mal si náročný deň?“ opýtalo sa dievčatko s vážnym výrazom tváre. Samo sa musel usmiať, vyzerala pri tom tak komicky.

„Ty si prípad, to si od koho zas odkukala tieto frázy a ksichty?“ zasmial sa a začal ju štekliť.

Dievčatko sa súčasne smialo aj tancovalo „brániaci sa“ tanec.

„Z telky,“ podarilo sa mu nakoniec popri smiechu povedať.

Samo ju aj naďalej šteklil a stískal, Paulínka sa zas snažila štekliť jeho, a tak sa z izby ozýval najkrajší ľudský zvuk.

„Čo vy tu dvaja stvárate?“ prekvapila ich mama, no v jej hlase nebola žiadna výčitka.

Deti sa na chvíľu prestali štekliť, Paulínkine dozvuky smiechu však ešte zotrvávali v ovzduší.

„Samo, máš niečo na pláne?“ opýtala sa syna.

Samova tvár pri tejto vete opäť nabrala vážny ráz, no mykol iba plecom a hodil sa na posteľ. Paulínka sedela pri ňom, pozorujúc celú situáciu.

„Ako to, že nevieš? Buď máš niečo na programe alebo nie,“ snažila sa z neho mama vytiahnuť odpoveď.

„Ja si nerobím plány. Sú na nič, aj tak sa vždy všetko mení tak, ako nechceme,“ odvetil. Jeho mama len žasla nad tým, kde tieto názory berie. Nakoniec uznala:

„To je možno pravda. No práve preto, že nemáš program, pôjdeš na víkend k otcovi. Volal, že by ťa chcel vidieť.“ 

Samovi preletela hlavou myšlienka ako šíp. Nielen taká rýchla, ale aj bolestivá. Čokoľvek očakával, len nie to, že musí ísť k nemu. On že ma chce vidieť? Neexistuje! Isto zas potrebuje nejakú pomoc. Nechápem, prečo to mama nevidí.

„Mama, nebuď naivná, on ma nechce vidieť a ja nechcem vidieť jeho,“ prehovoril zrazu. Mama naňho pozrela prekvapene. O to viac, že vôbec nečakala synovu reakciu. Väčšinou sa k takým veciam nevyjadroval. Buď iba prevrátil oči alebo zahundral, keď sa mu niečo nepáčilo. Hádal sa s ňou iba v krajných prípadoch, keď sa v ňom prebudila cholerická nálada.

„Čo ti sadlo na nos, Samo? Prečo by ťa nemal chcieť vidieť? Dobre vieš, že otec ťa má rád,“ dohovárala mu.

„Dobre, tak ja nechcem vidieť jeho, a môžeš mu to do bodky zopakovať,“ odvrkol trochu rozčúlene. Neznášal, keď ho mama o niečom presviedčala, a pritom bola ďaleko od pravdy.

„Nechcem ťa nútiť Samo, ale skrátka pôjdeš k otcovi, a koniec diskusie,“ zavelila mama.

„Tak ma skús donútiť,“ zahundral Samo a nasadil si do uší svoje milované slúchadlá.

 

Vlnobitie. To bolo slovo, ktoré mu ako prvé napadlo, keď zbadal mierne vlnky na pohybujúcej sa hladine rieky. Neprekážalo mu, že sa dvíhal vietor. Vybral si správny čas na takúto prechádzku a v duchu sa z toho tešil. Jedno slúchadlo mu voľne viselo z výstrihu bundy, no v druhom mu hrala jeho obľúbená pesnička. Nemohol sa jej nabažiť. Akosi sa v nej videl, cítil a počul. Možno preto ostal príjemne prekvapený, keď aj v nezadanom uchu začul známu melódiu. Zrazu ho to nútilo poobzerať sa okolo seba. Pred sebou ani za sebou nikoho nevidel, vtom mu ale padol zrak na druhú stranu brehu, na ktorom sa črtala drobná sediaca postava. Nevidel, kto to je, ale podľa dlhých vlasov usúdil, že akési dievča. A nie je to náhodou..., naštartovala sa mu myšlienka, ktorá však nestihla dozrieť. Prerušilo ju mávanie rukou sprevádzané náhlym zvolaním: „Ahóóój!“

Samo prižmúril oči, aby lepšie videl, pričom mu okolo nich vybehli vynútené vrásky. Bez toho, aby si to vôbec uvedomil, vytasil ruku na odzdravenie. Vtom osoba vstala a urobila niečo nečakané. Vstúpila do rieky a, blížiac sa k Samovi, celú ju po šírke prebrodila. Až keď bola pár metrov od jeho brehu, všimol si Samo, že v rukách drží skicár.

„Tak sa opäť stretávame,“ povedala Sára s nezmeneným úsmevom.

Samo nevedel, čo jej má na to povedať, tak iba prikývol: „Hej.“

„Úúú, ale je studená,“ zajojkala Sára, snažiac si vysušiť mokré lýtka.

„Mala si šťastie, že je hladina teraz nízka,“ utrúsil Samo a prisadol si k nej do trávy. Sám netušil, prečo tak urobil, no v podstate sa nad tým veľa nezamýšľal. Bolo to spontánne ako jej príchod cez rieku.

„Myslíš, že keby bola vysoká, tiež by som prišla?“ zasmiala sa Sára.

Samo mykol plecom a rýchlo dodal: „Neviem, je to jedno.“

„Čo tu vlastne robíš?“ opýtala sa ho po krátkej odmlke, keď si do vreckovky poutierala nohy.

„To vážne? Ty rada dávaš túto otázku?“ podpichol ju Samo.

Sára sa zarazila, no zároveň ju potešilo, že jeho hlas naznačoval zľahčenie situácie.

„A ty rád odpovedáš na otázku otázkou?“ usmiala sa naňho, čo spôsobilo, že začal byť nesvoj.

„To vieš, flákam sa,“ odvetil neutrálne, čím sa pokúsil o návrat do svojho zatajeného sveta.

„Myslím, že nie. Myslím, že tu obaja robíme to isté. Skrývame sa,“ zhodnotila Sára. Samo na ňu prekvapene pozrel s uviaznutým otáznikom na perách. No ona pokračovala:

„Občas sa cítim medzi ostatnými taká stratená, až potrebujem byť sama, skrytá pred celým svetom. A viem, že keby som bola doma, naši by chceli, aby som sa venovala sestre. Znie to možno sebecky, ale nemala by som čas na seba. A na tvorbu potrebuješ samotu, veď to asi poznáš. Ale z akého dôvodu si tu ty, keď nemáš skicár, to naozaj neviem.“ Pozrel sa na stranu, ktorú mala práve v skicári otvorenú, a povedal:

„Nevedel som, že kreslíš. Vyzerá to fajn, dáš tomu aj nejaké farby?“

„Nie, ktosi mi povedal, že farbu, rovnakú ako v skutočnosti, nenamiešaš,“ odvetila. Obaja si vymenili skúmavé pohľady, a zdalo sa, že tá chvíľa ich nejako spojila.   

Zrazu aj Samo pocítil, že Sára nie je od neho až taká odlišná. A možno to bola práve sa zrodiaca náklonnosť, ktorá ho primäla povedať:  

„Ja som tiež radšej odišiel z domu, ako by som mal ísť k otcovi.“

„Vaši nie sú spolu?“

Samo len sklonil hlavu odtrhnúc pritom steblo trávy, ktorému začal venovať svoju pozornosť. Sára pochopila, že sa mu o tom nechce baviť, veď práve preto prišiel sem. Snažila sa teda zmeniť tému:

„Tiež sa ti niekedy zdá, že všetci okolo teba sú z inej planéty a iba ty si pripadáš skutočný?“

„Čo ja viem, skôr si pripadám iný ja,“ uvažoval Samo.

„Prečo? Ty si podľa mňa úplne normálny, najnormálnejší z triedy,“ vykĺzlo jej z úst, ani sama nevedela ako. Samo sa v duchu zháčil, ešte nepočul toľko úprimnosti od dievčaťa.

„Žiješ si síce vo svojom svete a každého máš na háku,“ odmlčala sa Sára, „no mne sa zdáš úplne v pohode.“ Samo nevedel, ako má na to reagovať a z náhleho ticha bola aj Sára nesvoja.

„Každý dáva svoju nespokojnosť najavo inak,“ povedal po chvíľke trhajúc pritom steblo trávy. Ďalšie si vložil do úst a zahľadel sa na rieku.

„A s čím sú nespokojní?“ nechápala Sára.

„So všetkým. Nezmyselnosť nezmyselných pravidiel, veľa požiadaviek v škole aj doma. Dospelí nám nerozumejú,“ nahlas uvažoval Samo.

„Možno nerozumejú, lebo doba sa mení,“ odvetila Sára, „teda aspoň tak tvrdí moja babka.“

„Tak to je jasné, nemôžeme žiť predsa sto rokov za opicami,“ povedal jej nato.

„Nemyslela to tak. Chcela tým povedať, že s dobou sa menia aj ľudia,“ vysvetľovala ďalej.

„Veď to je ok, keď kráčame s dobou,“ húdol si svoje Samo.

„To áno, ale staršie generácie sa tak nevedia vžiť do súčasného sveta, najmä keď zažili úplne iný život,“ obhajovala svoj názor Sára.

„Myslíš socík?“

„Áno, aj. Na svete asi neexistuje rovnocenné miesto, kde by si všetci rozumeli,“ vzdychla si.

„Najlepšie by bolo, keby nás aspoň nechali žiť tak, ako vieme, keď už nás nechápu,“ zhodnotil Samo a do rieky hodil malý kamienok, ktorý nahmatal pri nohách.

„Ale keď si to vezmeš, ani my nechápeme ich,“ premýšľala ďalej Sára.

Samo sa musel zamyslieť, takto sa na to nikdy nepozeral.

„Ale veď oni sa ani nesnažia, aby sme im rozumeli,“ zaprotestoval potom.

„A my sa snažíme?“ položila otázku, na ktorú nevedel chytro odpovedať. Alebo vlastne nechcel, lebo tušil, že má istým spôsobom pravdu.

„Aj tak je zvláštne, ako sa život a svet menia. Niekedy mi pripadá, že žijeme v inej dimenzii. Časopriestor, v ktorom sa mení len čas a my,“ premýšľala ďalej nahlas Sára.

„Ja sa nad tým tak nezamýšľam. Beriem všetko tak, ako to je, ako to príde. Nič nepretváram, nemám ilúzie. Žiaden ideál aj tak neexistuje,“ zhodnotil Samo.

„Ty si skeptik,“ odvetila Sára. Samo len mykol plecom a hlesol:

„Som, možno. Čo už, keď nič nedáva zmysel.“ 

„Niečo predsa,“ opravila ho Sára a začala ceruzkou skicovať, „obrysy, kontúry, priestor a jeho súčasti, ktoré zachytíš na papier. Zvečníš tým istý moment, prítomnosť. A to podľa mňa nie je nezmyselné.“

„Rozprávaš na mňa až príliš múdro, si filozofka alebo čo?“ povedal zahanbený Samo. Bolo mu nepríjemné, že pred ňou odhalil svoje myšlienky, nad ktorými začínal sám trochu pochybovať. Uznával, že má Sára v niečom pravdu, no nepriznal to nahlas.

„No dobre, idem ja ďalej,“ odvetil z ničoho nič zdvihnúc sa zo zeme.

„Kam? Veď si vravel, že si odišiel z domu, aby si nemusel k otcovi,“ hľadela naňho prekvapená Sára.

„Hej, ale stmieva sa a ešte skočím za jedným kamošom,“ vyhováral sa uhýbajúc aj pohľadom.

Sára v duchu ľutovala, že si nezahryzla do jazyka: „Musela som byť zase premúdrelá?“

Keď sa pár metrov vzdialil, začula ešte, ako zavolal: „Aj ty by si už mala ísť domov!“

 

Sára nerozmýšľala nad ničím iným, iba nad Samovým prazvláštnym správaním sa. Fascinovalo ju, a súčasne aj hnevalo, ako sa dokázal v priebehu krátkych momentov tak zmeniť. Premýšľala o tom, aj keď vchádzala do predsiene jej rodičovského domu. Z obývačky sa ozval nahnevaný matkin hlas: „Kde si bola, Sára?“

„Pri rieke, kreslila som,“ odvetila Sára nenútene.

„Doteraz? Veď je pol desiatej,“ zhostila sa vypočúvania Sárina mama.

„No jasné, že potme som nekreslila. Iba som trochu premýšľala, a keď sa už veľmi zotmelo, šla som domov.“

„Dúfam, že hovoríš pravdu,“ skúmala ju mama zvedavým pohľadom, potom však náhle zmenila tému: „Prečo si sa dnes nevenovala Meggie?“

Sára zaklonila hlavu a prevrátila oči k stropu: „Maaamiii, keď ja mám aj svoje záujmy. Nebaví ma stále sa venovať mladšej ségre.“

„Sára, ale kto iný jej pomôže lepšie ako ty? Veď vieš, ako na tebe lipne. Okrem toho, má to v škole medzi ostatnými deťmi ťažké,“ prehovárala jej do duše mama.

„Ach, zase tá stará pesnička. Mami, ale ja s ňou predsa nebudem večne chodiť za ručičku. Ochvíľu idem na strednú, nebudem mať čas, aby som sa s ňou učila,“ bránila sa Sára silnými argumentami.

„Ale slovenčinu minulého roka skončila len vďaka tebe,“ argumentovala aj mama, stíšiac trochu hlas, „chceš, aby bola už úplne stratená?“

„Tak jej najmi doučovateľku!“ nahnevala sa Sára.

„Mám platiť niekomu cudziemu, po ktorom ani neviem, či uvidím výsledky?“

„Meggie bude tvoj výsledok. Ak si ju doučovateľka získa, určite to bude na Meggie viditeľné,“ obhajovala svoj nápad Sára.

„Sára!“ ozval sa zo schodiska dievčenský hlások.

„Ahoj Meggienka. Čo robíš?“ opätovala jej privítanie Sára.

„Čakám na teba, skladala som pexeso. Ideš si zahrať?“ oznamovala Meggie naradostene.    

„Dobre, ochvíľočku prídem za tebou,“ povedala Sára, a len čo jej sestra zmizla na poschodí, vymenila si s mamou pohľady.

„Tu to máš, visí na tebe ako..., ani neviem k čomu to prirovnať, ale proste, bez teba by bola stratená,“ zhodnotila mama.

„Nemyslím si, že je stratená len kvôli svojím dys-. Deti by sa takto vôbec nemali škatuľkovať. Vidíš, ako im to do budúcna komplikuje život. A nielen im.“

„Práveže jej to pomáha. Bez tých papierov by nedokončila ani piatu triedu. Chceš, aby každé leto robila opravné skúšky?“ nahnevala sa mama.

„Takto jej to možno uľahčuje školu, ale čo keď bude staršia? Ako jej pomôže to, že je už od detstva zaškatuľkovaná? Bude sa to s ňou vliecť celý život, a ty ani ja s ňou nebudeme večne,“ obhajovala si svoj názor Sára. Jej mama tam len sedela a žasla nad tým, ako mohla na svet priviesť také odlišné deti – jedno príliš múdre, a to druhé s najrôznejšími poruchami učenia a správania.

„Sááára, poď už!“ ozvalo sa zhora, čo prerušilo výmenu názorov medzi matkou a múdrou dcérou.   

   

Nový deň, staré priestory a stále tie isté tváre. Pomaly zapĺňajú známy priestor, sprevádzaný typickým a tak ohraničujúcim zvukom zvončeka. Škola. Každé ráno to isté stereotypné miesto, naplnené detskými snami, túžbami a ilúziami mladých dospievajúcich generácií. Po chodbách sa míňajú, občas o seba zavadia pohľadom šikovné decká, ktorým každý predpokladá úspech, a menej šikovné, od ktorých nikto veľa neočakáva. Jedno však majú spoločné. S postupujúcim pokrokom ľudstva, v stále rýchlejšie sa modernizujúcej dobe sa uzatvárajú vo vlastnom virtuálnom svete. Smartfóny, tablety a počítače sú im drahšie ako čokoľvek iné. Začína to príliš skoro a opakuje sa príliš často. Čo im dáva takýto svet? Pocit víťazstva v počítačových hrách, alebo opakované šance, keď sa niečo nepodarí na prvýkrát. Nové nadávky v pesničkách populárnych učiteľov - raperov, ktorí vedia tak veľa o živote. Hromady videí o ničom a o nikom, len tak, pre zábavu a pár minút niečej slávy. Virtuálny svet plný sprostostí a nezmyselností víťazí nad hranicou užitočnosti. Stáva sa metlou detstva a mládeže. Zametá všetky rozprávky o bocianovi a deťoch, o Ježiškovi a darčekoch, o anjeloch a čertoch. Dnes už chce byť každé dieťa rýchlo dospelé, všetko získať a nič nemusieť. Zábava, lenivosť, flákanie. Brať všetko, čo sa ponúkne, čo je zadarmo. Priateľstvá postaviť na nesprávnych hodnotách. A vôbec, čo sú to tie hodnoty? O to ani o nič iné sa nestarať, iba o seba.

 A skúsi mi niekto niečo prikazovať alebo zakazovať. Vzopriem sa a budem sa hádať. Na život a na smrť. Čo sa kto do mňa stará.     

Tak premýšľal aj Samo, uzavretý vo svojom svete, čarbajúc si do zošita a nevnímajúc nikoho, ani Sáru. Tá sa opäť cítila opustená a jediná, ktorá vyčnieva z radu. Nikam nepatriaca, a už vôbec nie do tohto sveta mladých. Pomýlila som si storočie. Mala som sa narodiť, keď človek ešte niečo znamenal. Ale možno raz..., možno aj Meggie a Samo raz nebudú stratení, možno raz sa stratenými budú cítiť tí, ktorí nimi naozaj sú.

Ach, milá Sára a tebe podobní, snáď raz nebude stratená aj táto ilúzia.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?