Stalo sa...

Autor: Michaela Bednárová | 29.8.2016 o 13:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  28x

  Stalo sa to takto: ona práve cez prázdniny ochutnala výhody práce v školstve. Tešila sa na prázdniny, o ktorých pochybovala, že ešte niekedy bude mať. 

Tak sa rozhodla opustiť na chvíľu svoj trochu zabehnutý život na západnom Slovensku. Ostávala verná myšlienke, že všade je dobre, no doma najlepšie. Pôvodne tam neplánovala ostať dlho, rýchlo si však zvykla na starý spôsob života z detských čias. Každé ráno chodievala so psom na prechádzku, občas v dome preložila aspoň ten kúsok slamy, aby mama nehromžila, že nič nerobí. No inak vskutku nič nerobila. Bolo to doslovné leháro. 

Zrazu si uvedomila, ako je jej dobre a ako sa jej tu páči. Nechcela viac myslieť na všetky starosti a plány, ktoré ju čakali v jej novo vznikajúcom domove. Rozhodla sa, že už sa tým zapodievať nebude. A akoby jej vodu na mlyn nalial osud, jedného rána objavila ponuku last minute zájazdu. Už predtým v duchu plánovala ísť niekam k moru. Veď už pri mori nebola dobré štyri roky. Jej priateľovi sa to však nepozdávalo. Našťastie jej mama mala iný názor, a tak ju na tento last minute nemusela dlho nahovárať. Vyslala ju do cestovnej agentúry, zatiaľ čo ona šla so psom von. Keď sa vrátila, všetko už bolo vybavené, vyplatené, stačilo len pobaliť kufre a hajde...

 

Tcc, tuccc, tcccc-tccccc-tssssss, tuc tuc... Na nohy ich každé ráno postavila neďaleká diskotéková hudba z pláže. To bolo jasné znamenie, že je leto a rytmy nikdy nespia. Ani dovolenkári by nemali prespať žiaden okamih. Veď kvôli spánku sem nemerali toľké kilometre v úzkych priestoroch preplneného autobusu. Tí bežní slovenskí účastníci zájazdu. Tí bežní slovenskí dovolenkári. Pohľad jej padol na veľký tmavý fľak na modrom koberci priamo pri jej posteli.

„Jasné, Slováci. Nemcom by izbu s takýmto kobercom nikdy nedali,“ prebehlo jej mysľou. Otočila sa na chrbát a jej tézu potvrdil aj mastný fľak na strope.

„Čo tu niekto robil palacinky?“ začula zamyslený mamin hlas. Hneď bolo jasné, že obe hľadia na to isté miesto. Pozreli sa na seba a v polosmiechu zanechali posteľ prázdnu. Vyšli obe na balkón. Aspoň to bola ako-taká výhra. Izba bola totiž natočená smerom k moru. Ako-taká však znamenalo, že cez vysoké stromy videli more len okrajovo, a iba keď veľmi chceli.

„Konečne ste vstali?“ počuli za sebou tretí hlas ich čisto dámskej zostavy. Na prahu balkónových dvier stála Ivona, mamina najlepšia kamarátka, a ručníkom si sušila vlasy.

„Prosím ťa, ty si už odkedy hore?“ opýtala sa mama, ktorá sa medzitým usadila na bielej plastovej stoličke.

„Nejakú dobu už áno, ale nie zas tak dlho, aby som odkukala vaše spánkové zvyky,“ zasmiala sa Ivona a prevesila mokrý ručník cez zábradlie hneď vedľa najmladšej členky ich zostavy.

„A ty čo tu pozoruješ?“ obrátila sa na ňu Ivona, pričom jej riadne postláčala ľavú ruku.

„Au, veď som nežiadala o masáž,“ odvrkla najmladšia.

„No čo si taká, to ťa nemohlo bolieť,“ rozhodla Ivona. Ona to musí vedieť najlepšie, zdravotná sestra.   

„Kedy pôjdeme na raňajky, dievčatá?“ zmenila tému mama.

„Hoci aj hneď,“ zavelila Ivona, „veď už nemáme veľa času.“

 

Po raňajkách, ako to už zvykne byť, sa slovenskí dovolenkári presunuli na pláž. Výnimku netvorili ani naše tri spolubývajúce. More bolo chladné, pretože v noci spŕchlo. Mama si musela navliecť neoprénové kraťasy, pretože háklivý močový mechúr by jej mohol znepríjemniť zvyšok dovolenky. A teda aj ostatným členkám zostavy. Najmladšia si ju musela odfotiť, vraj to tak skoro neuvidí. Ako to už býva, kde sú tri ženy, každá si tú druhú nejakým spôsobom doberá. Občas sa urazia a nepochopia, občas trafí jedna klinec po hlavičke a všetky sa zabavia. Je to ako na húsenkovej dráhe, hoci mama takéto extrémy neznáša.

„Mala by som si kúpiť nové plavky,“ zahlásila mama vychádzajúc z vody.

„Načo? Čo je zlé na tých, čo si si kúpila minulý rok?“ opýtala sa najmladšia podráždene. Neznášala tieto mamine módne a celkom zbytočné výstrelky.

„Sú už také...bez formy,“ obhajovala svoj nápad mama.

„Veď aj tak nosíš neoprén, stačí ti kúpiť len vrchný diel,“ mudrovala najmladšia.

„Dobre vieš, že neoprén nosím len vtedy, keď mám problémy s prechladením,“ nahnevala sa mama, a obrátiac sa na Ivonu, odvetila: „Zase jej vadí, že si chcem niečo kúpiť.“

„Nemala by som nič proti tomu, keby si tie plavky mala už zničené, ale ty len bezhlavo kupuješ všetko, čo ti napadne. Nákupná maniačka, ty kokos,“ rozčertila sa už aj najmladšia.

„Ale veď ju nechaj, čo ti to prekáža?“ zastala sa kamarátky Ivona.

„Vidno, že sú rovnaké,“ pomyslela si najmladšia, no nepovedala už ani slovo. 

 

Ženy by mali vždy držať spolu. V tomto prípade však platilo, že ženy rovnakej generácie držali spolu a najmladšia bojovala sama za seba. Neprekážalo jej to, len jej miestami išli jej staršie spolubývajúce na nervy. A nikto ju predtým nevaroval, že si takto môže pokaziť dojem z celej dovolenky. No nevedela predtým napríklad ani to, že jej bude vrcholne prekážať Ivonin nehumor, ich spoločné komentáre ostatných členov zájazdu a podobné taľafatky, ako ich sama pre seba nazývala. No keďže nechcela ostať sama, pretože na single-dovolenku si nikdy netrúfala, musela všetko prehryznúť s horko-kyslými slinami. Miestami si však neodpustila poznámku na margo spoločnej záľuby starších - analyzovanie chýb druhých ľudí - alebo, ak chcete klebetenie.

„To vážne musíte každého hodnotiť a rozoberať? Veď je to trápne,“ povedala raz pri spoločnej večeri, keď si opäť vzali niekoho na mušku.

„Áno, musíme, my už máme taký zvyk. A čo tebe to zase vadí?“ odvrkla Ivona, zjavne dotknutá.

„Možno by mi to až tak žily netrhalo, keby ste sa trochu krotili. Ale vy sa rozprávate tak, že vás počujú až v kuchyni,“ zveličila najmladšia.

„Tak nech počujú. A čo má byť?“ bránila si svoje Ivona.

„Mohli by ste sa trochu ovládnuť a nechať si to do súkromia. Ste ako staré babky,“ vyčítala im ďalej najmladšia. Lenže to bola posledná bodka, takzvaný vrchol Ivoninho prahu urazenosti. Odvtedy to šlo s nimi z kopca. Žiadna šanca na vylepšenie vzťahov už nebola. Škriepili sa čoraz častejšie už aj pokrvné príbuzné. Rozdiel bol v tom, že mama mala svojho spojenca a nemusela boxovať v ringu sama. Tak to už zvykne byť, keď si zo svojich spoludovolenkárov urobíte nepriateľov a z dovolenky slovné zápasy.

No keď už sa zdalo, že fotky z tohtoročnej dovolenky skončia v priečinku s názvom Najhoršia dovolenka pod slnkom, stalo sa niečo neskutočné. Na brehoch sa vylodil ďalší spojenec. Tentokrát však doplnil rad mladšej generácie. Bol to mladý Chorvát, na ktorého narazila najmladšia cez víkend. Vtedy sa domáci najčastejšie vyberú na pláže a zamiešajú sa medzi turistov. Ich komunikácia bola zo začiatku komická, no aspoň si precvičili ruky a nohy. Napokon sa dohodli, že si pomôžu angličtinou, aj keď v nej obaja nevynikali. A potom to už celkom šlo. Zrazu zistili, že niektorým slovám rozumejú aj bez angličtiny, aj bez rúk a nôh. On pochytil nejaké slovenské slová, ona si hneď kúpila chorvátsko-anglický slovník v miestnom informačnom stánku. Prečo to urobila tak prudko, z ničoho nič? Sama nevedela. Možno práve hľadala únik z nepodarených situácií, v ktorých nechcela byť. Možno si chcela trochu okoreniť dovolenku. Možno život.

Jedno však bolo isté, vytiahlo ju to zo znudenej a zle naladenej monotónnosti, ktorú zažívala všade, kam sa pohla so staršími členkami svojej dovolenkovej výpravy. Im sa zas veľmi páčilo, že ich chvíle boli spestrené takýmto sympatickým modrookým doplnkom. Brali to samozrejme trošku ináč, aj vzhľadom na ich vek. Aj najmladšia to brala ináč. Začalo jej byť zrazu na dovolenke dobre a pútavo. Proste tak, ako by to na dovolenke asi aj malo byť. Nečakala, že sa to stane, a zvlášť keď už ostávali len štyri dni do konca.

Mario ju previedol po celom pobreží, ukázal jej olivový háj svojho deda, v ktorom pracuje celá jeho veľká rodina mimo letnej sezóny. Predstavil jej svoju milú a nadmieru pohostinnú rodinu, ktorá sa vôbec nečudovala tejto slovenskej návšteve. Chcel ju naučiť potápať sa, chcel jej kúpiť viac ako len zmrzlinu, chcel ju pozvať inde ako len na pláž. Či to bola prudká láska, či aspoň zamilovanosť? Ťažko povedať, no sympatie medzi nimi by sa rozhodne dali nakrájať zľahka ako tvarohový koláč. Možno v určitej chvíli aj najmladšia ľutovala, že nešli na viacdňovú dovolenku, aj keď na začiatku si myslela pravý opak. Ťažko sa triezvie zo začarovaného sna. Najmä keď nechcete, aby skončil. Niektorí ľudia skrátka radi ostávajú opití rožkom.

 

„Tak ale toto som vôbec nečakala...čo urobila tá tvoja dcéra,“ nedala si pokoj Ivona. Už asi hodinu jej hlavu zamestnávali tie isté myšlienky, kvôli ktorým nemohla zaspať. Nevedno, či to bolo iba tým, alebo svoj podiel viny malo aj nepohodlné lôžko autobusu. Mama jemne driemala, no podchvíľou sa budila kvôli výmoľom na ceste. A možno aj kvôli niečomu inému. Nechcela na to myslieť. Bolo jej to všetko čudné, až neskutočné. Nevedela, či to jej dcéra urobila z trucu, alebo to bolo len malé nevinné dobrodružstvo. Na tejto dovolenke dospela k názoru, že hoci veľa ľudí rozanalyzovala najlepšie ako vedela, svoju dcéru vôbec nepoznala.

„Ako to mohla urobiť? Nejde mi to preč z hlavy. Má zabehnutý život, prácu, priateľa. A ide na dovolenku, kde si má iba oddýchnuť, načerpať sily do budúceho života, a ona tam namiesto toho ostane. Zahodí všetko za hlavu, a...nepochopiteľné. Neakceptovateľné!“ usudzovala nahlas Ivona, ktorú to poriadne rozhodilo.

„Myslím, že sa spamätá. Je ešte mladá, nevie čo chce. Možno hľadá únik, možno hľadá samú seba. Docvakne jej to, keď prejde ďalší týždeň dovolenky a bude sa musieť vrátiť domov a do práce. Peniaze neležia na ceste,“ zhodnotila mama, ktorá to hovorila skôr sebe ako Ivone.

„Ale v olivovom háji áno,“ podpichla Ivona, „veď si videla tie iskričky v očiach, keď hovorila, čo všetko vlastní jeho rodina.“

„Moja dcéra nie je zlatokopka,“ odvrkla mama.

„Ale veď to ja netvrdím. Hovorím iba, že ju aj celkom chápem. Taký fešák, obaja mladí, nezodpovední. No neviem, či sme my kedysi takí boli,“ obhajovala sa Ivona.

„Nemali sme kedy a ako,“ dodala mama.

„Veď práve. Títo mladí...žijú ako keby žili pre jeden okamih.“

„A pritom žijú pre každý,“ zhodnotila mama.         

„Ale aj tak. Je to čisté bláznostvo! Mladosť - pochabosť. Aspoň to stále platí," hútala ďalej Ivona.

„Mladí majú odvahu na veľa vecí,“ doplnila mama, „ale nie na pravé hodnoty života.“

 

Keby túto analýzu počula v tej chvíli najmladšia členka nedávnej dovolenkovej zostavy, možno by sa rozčúlila. Že si tentoraz obtierajú jazyky o ňu a jej život.

Možno by ju to potešilo. Že nemajú vonkoncom pravdu.

Možno by bola škodoradostná. Že Ivona nemôže kvôli nej zaspať.

Možno by bola smutná. Že trafili klinec po hlavičke, a že má mama opäť raz pravdu.

Nič z toho si však nepripúšťala, lebo bola stále najmladšia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?