Michaela Bednárová
Uzda fantázie
Povoliť uzdu fantázie. To je ono. To vždy chcela.
Stalo sa to takto: ona práve cez prázdniny ochutnala výhody práce v školstve. Tešila sa na prázdniny, o ktorých pochybovala, že ešte niekedy bude mať.
Nasledujúci príbeh je neobyčajnou fikciou. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami je cielená, no netreba všetko brať tak vážne (ako život a smrť).
Tvorila kontrast k pestrofarebným neónom a plagátom na stenách a strechách budov, ako tak kráčala ulicou a šatkou si prikrývala ústa. Nikdy sa veľmi nestarala o svoje okolie, nevšímala si odrazy výkladov a zvedavé pohľady ľudí, ktorých míňala. Bola zahĺbená do svojho sveta myšlienok, ku ktorému nič viac nepotrebovala. Neprítomnými očami sledovala iba priamku, po ktorej kráčala k svojmu vytúženému cieľu (aj keď ho nie vždy mala), a tak sa nemohlo stať, že by jej zamyslenie dovolilo ignorovať prekážky, čo sa jej znenazdajky dostali do cesty. Nemohla napríklad zakopnúť o psa, ktorý sa jej priplietol do cesty, ani naraziť do ľudí, ktorí zrazu pred ňou zastavili. Nato bola príliš vnímavá. Duchom neprítomná, a predsa vnímavá.