reklama

Nikdy neprestaň snívať (úryvky)

Poznal som dievča. Dievča výnimočné. Úžasné. Dievča bezchybné. Bola ako anjel. Anjel, ktorý zletel z neba na zem. Pre ňu bol každý ochotný zomrieť. Stačilo, aby sa na vás pozrela svojimi krásnymi očami a venovala vám svoj nežný, nevinný úsmev a cítili ste sa ako v siedmom nebi. Ba až v ôsmom, deviatom, desiatom...skrátka ste boli veľmi šťastní. Mala v sebe niečo, čím dokázala ľudí upútať. Keď vošla do miestnosti, všetko živé pookrialo bez toho, aby si to vôbec uvedomovalo. Nosila v sebe niečo zvláštne, záhadné, iskrivé. A nebolo to len jej vzhľadom či charizmou. Jednoducho rozdávala radosť a šťastie už len svojou prítomnosťou. Aj keď ste ju bližšie nepoznali a videli ste ju trebárs prvýkrát v živote, vedeli ste, cítili ste, že má v sebe veľké dobro. Priam ním žiarila a ono zostupovalo na všetkých, ktorým Šťastena dovolila stretnúť ju. Bola jednoducho zázrak a dôkazom toho, že zázraky existujú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Spomínal som, že rozdávala šťastie a radosť, ale ona sama možno až takým šťastím v živote neoplývala. Hoci sa usmievala a radovala z maličkostí, cítil som, že v jej vnútri tlie a rozdúchava sa veľká bolesť. Jej srdce bolo nasiaknuté smútkom, ako keby počas svojho krátkeho života stihla už veľakrát trpieť. Každý, kto v nej ten smútok odhalil, chcel preniknúť do jej duše, čítať jej myšlienky a odhaliť príčinu jej nešťastia. Každý. Teda ja určite. Nepopieram, že mi na nej veľmi záležalo. Veď to napokon všetkým, ktorých životy sa preťali s tým jej. Mal som ju rád. Ba vlastne, prechovával som k nej hlbšie city. Miloval som ju, hoci ona o tom nevedela. Možno ani len netušila, že ju mal každý v svojej podstate rád. Jej životopis poznal každý chlapec zo školy, kam chodila, naspamäť. Všetci ju chceli poznať, ale nikomu sa ju nepodarilo pochopiť. Narodila sa v Paríži na jednej zo železničných staníc mladej žene, ktorá bola pôvodom Francúzka. Viac sa nevie, snáď už len jej krstné meno, Paola, no aj to je len domnienka. O jej otcovi sa toho vie ešte menej. Údajne bol však tiež Francúz. A to je všetko. Či obaja žijú alebo žije aspoň jeden z nich, to je otázne. Faktom však zostáva, že sa jej matka hneď po pôrode vzdala a ani sa neobťažovala zaniesť ju do bezpečia kláštora či útulku. No tam sa napokon aj tak ocitla hneď ako ju našli neznáme ženy a odovzdali pracovníkom sirotinca. Po niekoľkých mesiacoch si ju adoptoval istý manželský pár. Žila u nich tri roky, ale keď sa manželia rozhodli emigrovať do Kanady, dievčatka sa museli vzdať. Jeho životnú púť poznačil pobyt v ďalšom sirotinci. Po necelom roku sa pracovníkom sirotinca podarilo nájsť Muttiovcov, manželov v stredných rokoch, bývajúcich v jednej z prisťahovaleckých štvrtí Paríža. Obaja pracovali, žili v malom útulnom byte a aj keď nepatrili k boháčom, mali túžbu vychovať toto štvorročné dievča, ku ktorému sa osud nepekne zachoval. Zo začiatku sa im darilo ich túžbu napĺňať a dievčaťu s láskou vytvárali harmonický domov, no potom sa niečo stalo. Pána Muttiho prepustili z práce, ktorej obetoval takmer celý svoj život. Svoje nešťastie začal utápať v pravidelných alkoholických dávkach a takto sa to s ním tiahlo niekoľko rokov. Lenže ku každodennému opíjaniu sa pridala aj agresivita a na jeho žene sa podpísali jeho temperamentné talianske korene. Zakaždým keď si na to spomeniem, dúfam v to, že na svoju adoptívnu dcéru nikdy nepoložil ruku. Ale dá sa to nejako dokázať? Možno práve to bolo zdrojom jej smútku. No zasa sú to len obyčajné dohady. S určitosťou môžem povedať iba toto: Jej nevlastný otec začal piť, keď mala asi päť a pol roka a náruživosť k alkoholu ho neopustila až do jeho smrti, keď dovŕšila dvanásty rok života a vzhľadom už pripomínala ženu. O pár mesiacov po jeho smrti sa podlomilo zdravie aj jej nevlastnej mamy, s ktorou mala úplne opačný vzťah. Musela sa o ňu postarať, musela pracovať, aby mali z čoho žiť. Ja som ju spoznal ako štrnásťročnú a už vtedy tvrdo drela v troch zamestnaniach popri škole. Ktovie, možno aj preto ma očarila. Bola taká usilovná, denne sa snažila zaobstarať lieky a jedlo pre svoju mamu. No samozrejme, že to nestačilo. Obe žili z ruky do úst a len tak-tak sa pretĺkali životom. Nemohol som sa pozerať ako trpí a musí o všetko bojovať. Doslova bojovať o prežitie. A preto som sa rozhodol trochu pomôcť. Stal som sa jej opatrovníkom, strážcom jej pokoja. Z času na čas som jednoducho vložil časť svojho mesačného vreckového do ich poštovej schránky. A vyžíval som sa v pohľade na ňu, keď objavila môj milodar. Nevedela, čo si má s tou trochou peňazí počať. Bola by schopná dať ich prvému žobrákovi, ktorého stretne. Raz som ju počul hovoriť:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nie sme na tom až tak zle. Sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc iných omnoho viac."

Ale ak už aj prijala moje skromné milodary, vždy bola nesmierne vďačná. Videl som jej to na tvári naklonenej k nebu. Čoskoro sa však už nemusela starať a strachovať o svoju mamu. Bola príliš chorá na to, aby sa dožila dcériných pätnástych narodenín. Po jej smrti si ju vzala pod ochranné krídla susedka, stará pani Tousseová, ktorá žila v byte oproti Muttiovcom odjakživa. S radosťou a láskou sa chcela venovať tomu úbohému dievčaťu. Byt po nevlastných rodičoch museli predať a tú trochu peňazí odložili dievčaťu na štúdium. Dievčaťu, ktoré malo toľko snov, ale žiadnu šancu, že sa naplnia. Ale ako by som mohol pochybovať? Ako by som mohol neveriť tomu nádhernému a výnimočnému stvoreniu? Skôr či neskôr sa dalo čakať, že nastane zlom a do jej života sa zamiešajú ľudia, ktorí vydláždia cestičku k splneniu jej snov. A náš zázrak nám vezmú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pýtate sa, odkiaľ ju tak dobre poznám? Odkiaľ viem o jej živote toho tak veľa, keď som ju spoznal v škole ako štrnásťročnú? Nuž, nebol som jediný, kto sa hral na strojcu osudu a zúfalo si k nej hľadal cestu. Tru som spoznal v poslednom ročníku základnej školy. Práve som sa presťahoval s rodičmi a starším bratom do Paríža a nastúpil som na novú školu. Nikoho som tam nepoznal. Bolo to naše prvé sťahovanie, niečo celkom nové. Nevedel som si na to zvyknúť, vyrovnať sa so životom vo veľkomeste a v podstate začínať úplne od nuly. A v tomto období zmätku a neistoty, keď som nič a nikoho nepoznal, stačilo, aby som vo dverách uvidel ju. Oslnila celú chodbu, nie iba mňa. Chvíľu som mal pocit, ako by všetko zastalo, zaspalo a len v nej prúdil život. Bolo to až neskutočné. Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Keď prešla okolo mňa s čarovným úsmevom na malinovo červených perách, chvelo sa mi celé vnútro a viac som nepotreboval. Vianoce sa pre mňa začali o niečo skôr. A vlastne, Vianoce som mal každý deň, dokonca aj cez víkendy. Robil som všetko preto, aby som ju videl ešte aj pred nedeľným obedom. Mrzelo ma len to, že som nebol jediný zbožňovateľ jej krásy a čistoty. Ani zďaleka. Zakaždým, keď sa jej v škole prihovárali starší a smelší spolužiaci, alebo keď po nej hádzali muži na ulici chlipné pohľady, som tŕpol. Bál som sa nevediac čoho. Či hroziaceho nebezpečenstva alebo toho, že by vari ona sama bola schopná prejavov ženy. A práve vtedy som sa rozhodol, že ju budem sprevádzať na každom kroku a chrániť ju ako si moja mama chráni svoj starý porcelán.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nevedel som, či je proti tomu alebo jej to nevadí, no sledoval som ju aj naďalej. Sledoval. Zvláštne slovo. Ja som to považoval skôr za dohliadanie a stráženie ako za špehovanie. Tak by som to fakt nenazval. Skrátka som na ňu iba dával pozor. No snažil som sa to robiť nenápadnejšie, aby som sa jej nesprotivil alebo nevyvolal v nej strach či odpor. Neprežil by som, keby si o mne myslela niečo zlé. Lenže vtedy som ešte nevedel, že ona toho nie je schopná. Tru v ľuďoch nevidela a nehľadala to zlé. Nehľadala chyby, ale ani dokonalosť. Proste vnímala človeka takého, aký bol.

Poznal som jej rozvrh hodín. Vždy sa to dalo nejako zistiť. Poznal som aj jej denný harmonogram. Presne som vedel čo, kedy a kde robí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vstávala o pol siedmej každé ráno a pripravovala raňajky svojej chorej mame, keď ešte žila. Vlastne, ťažko sa dá hovoriť o nejakom vstávaní, pretože z poslednej práce chodievala domov okolo jednej v noci a takmer celú noc potom prebdela pri maminej posteli. Takmer vôbec nespávala. No napriek tomu vyzerala vždy taká silná. Keď poupratovala kuchyňu, izbu a vysypala smeti, počkala na opatrovateľku a zvyčajne o siedmej opúšťala dom. Sotva niečo zjedla. Ponáhľala sa totiž do práce. Ešte pred začatím vyučovania roznášala noviny na bicykli v niekoľkých lepších štvrtiach Paríža. Do školy prichádzala tesne pred ôsmou, ale často aj meškala. Niektorí učitelia jej to nemohli strpieť, no zachránila ju jej svedomitosť a šikovnosť. Na každej hodine, bez výnimky, sa dokázala sústrediť. Nechápal som, odkiaľ berie toľko energie. Bola neuveriteľná. Musela si toho prežiť tak veľa. A pritom to nemalo dosah na jej výsledky v škole. Obdivoval som ju, a zároveň ľutoval. Bolo to až dojemné, ako sa stále snažila. A s akou vervou, trpezlivosťou a láskou. A ku všetkému pridávala svoj úprimný a láskavý úsmev.

Najviac som sa o ňu však bál v noci. Pretože od ôsmej večer začínala zmenu v malom bistre ako servírka a domov sa vracala veľmi neskoro v noci. Vtedy som na ňu nemohol dávať pozor, naši by si určite všimli, že som od rána nebol doma. Občas som teda rolu jej malého ochrancu musel zavesiť na klinec. Bolo to najmä v čase večere, pretože moja mama si potrpela na spoločné teplé večery. Na nich som nesmel chýbať. Ale keď som do seba nahádzal všetko to horúce jedlo a ospravedlnil sa, že mám veľa úloh, zdrhnúc cez okno som sa už ponáhľal za svojím posolstvom. Skryl som sa za kontajnery na parkovisku a oddával sa svojej funkcii strážcu. Všímal som si každý jej pohyb, jej mimiku a gestá, videl som, že je veľmi unavená. Mala také uťahané oči, v tvári bledosť a ledva sa udržala na nohách. Keď zívala, keď sa jej nohy podlamovali a viečka klesali pod ťarchou únavy, ja sám som cítil všetku tú vysilenosť tela i ducha. Bolel ma každý pohľad na jej ustarostenú tvár a ubolené telo. Mal som obavy, že to už tak ďalej nevydrží. Veď predsa mala len štrnásť rokov, bola prakticky ešte dieťa!

Dieťa, ktoré sa obetovalo. Potrebovala uživiť svoju mamu i seba, a tak jej nič nemohlo stáť v ceste. Dokonca klamala aj o svojom veku, len aby dostala prácu v bistre. Ale kto by jej neuveril, že má sedemnásť? Veď vyzerala tak zrelo. Starosti a útrapy z nej predčasne spravili ženu. A asi hlavne preto som sa o ňu tak veľmi strachoval. Doma som musel byť už pred desiatou a vždy som sa modlil, aby sa jej cestou domov nič nestalo. Upokojilo ma až to, keď som si jedného večera všimol starého, sivého deduška a uvedomil som si, že je tam každý večer v tom istom čase ako Tru. Vedel som, že to nebola náhoda. Aj ten starček tam bol pre ňu. Plnil funkciu jej starého ochrancu. Raz som videl, aký má k nej dobrý vzťah. Myslím, že aj ona ho vnímala ako priateľa, či dokonca starého otca, ktorého nikdy nemala. Keď bolo v bistre menej ľudí, vždy si k nemu prisadla a so záujmom počúvala zážitky starého vojnového veterána. Občas si spolu zahrali karty a niekedy sa k nim pridal aj mladý čašník, ktorý zvykol mať služby s Tru. Odkedy som zistil, že okrem mňa na ňu dohliadajú aj iní, odchádzal som domov spokojnejší.

Na Vianoce som jej kúpil darček. Jej a aj jej stále chorej matke. Bol to teplý modrý šál, čiapka a rukavice. Iba na to mi vystačili moje biedne úspory. Pridal som k tomu ešte aj zimnú ružu. Viete, takú, ktorá kvitne len v zime, ale tú som, musím sa priznať, ukradol otcovi. Chcel ju darovať mame, no ja som vedel, že jeho peňaženke neublíži, keď kúpi ešte jednu. Všetko som to krásne zabalil, aj ružu v sklenenom obale, a odoslal poštou bez uvedenia spätnej adresy. Špehoval som poštára, či zásielku doručí, kam má. Niekedy ho totiž zvykla premôcť zvedavosť. Pred Vianocami si to však asi nedovolil. Chcel mať čisté svedomie a pri štedrovečernom stole sa smelo pozrieť mame do očí. Bol som teda rád, keď sa môj balíček dostal do rúk správnej osobe. A odvtedy ma vždy hrialo pri srdci, keď som si spomenul na jej milo prekvapenú tvár počas preberania zásielky v to zasnežené dopoludnie. Tešil som sa, že jej skrehnuté rúčky, ušká i šija budú zdobiť prejavy mojej náklonnosti.

Na Štedrý deň som ju nevidel. Trávil som tento sviatok s rodinou, ako býva zvykom. No využil som príležitosť, keď sa môj brat s rodičmi pripojili ku skupine spievajúcej koledy. Pridal som sa k nim, hoci som vždy považoval za trápne a hlúpe to ustavičné chodenie od dverí k dverám a otravné vyspevovanie. Ale chcel som ju vidieť. Musel som. A keďže k Muttiovcom to od nás nebolo ďaleko, bolo viac ako pravdepodobné, že sa k nej dostanem. Vždy som si k nej dokázal nájsť cestu. Teda, aspoň takú, aby som ju videl a bol jej na blízku. Lenže, keď sme už stáli pred vysokým murovaným domom, v jej okne sa nesvietilo. Tma bola aj v byte pani Tousseovej. Zdalo sa mi to veľmi čudné, no nemohol som s tým nič urobiť.

O pár dní som sa dozvedel, čo sa stalo. Pani Muttiovej sa priťažilo a museli ju súrne vziať do nemocnice. Na Štedrý deň. Vedel som si živo predstaviť, aký strach musela vtedy Tru prežívať. A ja som jej nemohol pomôcť. Bol som úplne bezradný. Nevidel som ju celé dni až do konca roka. Po prepustení z nemocnice totiž Tru trávila pri lôžku svojej mamy takmer všetok čas. Bdela pri nej dňom i nocou. Cítila, že jej mama už nie je len chorá a bezvládna žena. Vedela, že umiera a každá minúta či hodina mohla byť tou poslednou príležitosťou byť s ňou. A preto som márne vyčkával v treskúcej zime pod jej oknami. No vedel som, čo prežíva a s čím musí bojovať. Trpel som s ňou, i keď som si želal, aby som trpel za ňu. Keby bolo možné všetko, čo chceme...

Asi v druhom týždni nového roku pani Muttiová naozaj odišla. Tru dobre tušila, že sa to blíži, preto svojej matke v jej posledných dňoch života odopierala samotu a úzkosť. Na pohrebe som to iskrivé dievča plné života a energie skoro ani nespoznal. Stála tam ako zronená malá lastovička. Pokorná. Neuveriteľne pokorné, žiaľom zbičované dievča, ktoré prišlo o všetky slzy. No ešte aj teraz, zanedbaná, bledá, s vpadnutými očami a vychudnutá na kosť, pútala nielen moju pozornosť. Jej iskra slabo tlela v útrobách jej srdca, no predsa vyžarovala na povrch.

Po čase sa nasťahovala k pani Tousseovej, ktorá mala Tru vždy rada. Mohol som mať srdce na mieste. Stará pani sa o ňu dobre starala. Ani finančne na tom nebola zle. Chcela dopriať tomu úbohému dievčaťu pekný život. Nedovolila, aby Tru pracovala po nociach v nejakom biednom bistre a ani, aby pred začiatkom vyučovania roznášala noviny. Trvala na tom, že mladé slečny potrebujú veľa spánku, aby boli zdravé a krásne.

„Okrem toho je to najlepšie pre fyzický i duševný vývin dospievajúcich dám, hoci ty, Tru, to už ani zďaleka tak nepotrebuješ," vravievala stará pani so smiechom a šibalským pohľadom. Snažila sa viesť svoju zverenkyňu k vzdelaniu, i keď to ani nemusela, pretože Tru si veľmi vážila, že môže študovať. Z vďačnosti k starej panej jej pomáhala s domácnosťou. Chodievala na nákupy, upratovala, navarila, urobila všetko, čo bolo treba. Bola šťastná, že sa jej pani Tousseová ujala. No popritom všetkom aj naďalej pracovala. Nemala už síce stále zamestnanie, no príležitostne si vždy niečo našla. Časť zo zarobených peňazí chcela dávať starej panej Tousseovej, ale ona jej to nedovolila.

„Peniaze, ktoré si zarobíš, sú len tvoje. Keby si mala muža a deti, bolo by to iné," povedala jej.

„Ale pani Tousseová, ja cítim potrebu odvďačiť sa Vám. Prosím, vezmite si aspoň časť mojich úspor. Veľmi si prajem, aby ste ich prijali. Bolo by to pre mňa zadosťučinenie," odpovedala jej nato Tru. Ale stará pani už o tom nechcela počuť.

„Načo si to vlastne šetríš?" opýtala sa jej v jeden večer, keď ju našla počítať svoje ťažko zarobené peniažky.

„Na tanečný kurz. A možno raz aj na tanečnú školu," odvetila Tru so zasnívaným pohľadom. To pani Tousseovú prekvapilo.

„Nevedela som, že ťa baví tanec. Koľko už máš našetrené?"

„Päťdesiatjeden frankov a pár drobných," vyhlásila Tru nadšene.

„Moja zlatá, to by ti nestačilo ani na jednu hodinu tanečného kurzu," zasmiala sa stará dáma a potom sa s vážnosťou v hlase, ako to len ona vedela, opýtala, „a ako veľmi túžiš tancovať?"

„Veľmi. Takto!" usmiala sa dievčina a roztiahla ruky, ako by chcela objať najväčšieho obra na svete.

„Dobre teda, uvidíme, či sa s tebou dá niečo spraviť. Poď za mnou," kývla hlavou stará pani a zamierila k bielym dverám v rohu miestnosti. Tru ju nasledovala. Pani Tousseová vytiahla z vrecka na pestrofarebnom župane kľúčik a odomkla dvere.

„Ach, nebola som v tejto izbe už celé veky," povedala zasvietiac drobnú sklenenú lampu na stene. Vtedy sa Tru naskytol pohľad na zaprášenú, no aj tak útulnú izbietku. Na stene oproti dverám dominovalo veľké okno s ťažkými tmavomodrými závesmi so zlatými strapcami. Na jednej strane izby stál toaletný stolík s obrovským zrkadlom. Zo zásuviek vytŕčali kefy, hrebene, natáčky, šminky, krémy a mastičky od výmyslu sveta. Police boli plné farebných flakónov a poloprázdnych fľaštičiek, prípravkov na vlasy a mnohých iných vecí, ktoré Tru ani nevedela pomenovať. V kúte pri opačnej stene stála stará ošarpaná skriňa s nesmiernym bohatstvom v podobe starých divadelných kostýmov, klobúkov, šatiek a šálov, kabátov, niekoľkých párov topánok na vysokom opätku a tiež parochní v rozmanitých farbách a strihoch. Celá stena okrem skrine bola obložená zrkadlom od podlahy až po strop. Na malom stolíku odpočíval starý, no ešte stále funkčný gramofón. Na poličke pod stolíkom boli poukladané staré platne od opernej po džezovú hudbu.

„Krása! Vyzerá to tu ako v zákulisí nejakého divadla," povedala nadšená Tru.

„Áno, moje malé zákulisie. Chcela som mať nejakú pamätnú miestnosť," odvetila pani Tousseová.

„Pamätnú miestnosť? A na čo?" nechápala Tru.

„Na mladé roky môjho života, na začínajúcu kariéru, na môj malý úspech," zasmiala sa stará pani.

„Vy ste boli herečka?" Tru nevychádzala z údivu.

„A tanečníčka. Začínala som ako baletka. Popri tom som študovala herectvo. Toto všetko, čo tu vidíš, sú spomienky na moje drobné herecké a tanečné výkony."

„Ale veď to je skvelé! Netušila som, že ste sa venovali tancu a divadlu. Muselo to byť krásne. Aj ja by som raz chcela stáť na javisku, medzi kulisami v žiare reflektorov a rozdávať radosť publiku."

„Myslela som, že chceš byť tanečníčka," vrátila ju do reality stará pani.

„Áno, to chcem. Aj hrať, aj tancovať. Ale neviem, či sa mi to niekedy podarí. Asi budem musieť pracovať ešte veľmi dlho, kým si splním svoje sny," poznamenala Tru a po poslednej vete zosmutnela.

Stará pani vytiahla jednu platňu a položila ju na, už prebudený, gramofón.

„Klasika. Tancuj!" prikázala mladej ctižiadostivej tanečníčke. Tru zavrela oči a pomaly sa stotožňovala s hudbou. Zoznamovala sa s ňou a po chvíli sa už do nej úplne vcítila. Ani si neuvedomovala, že na ňu hľadí profesionálne oko bývalej tanečníčky. Venovala sa hudbe. Svojmu snu. Pohyby jej tela boli také jemné, že všetko vyzeralo tak jednoducho. Ladne vlnila rukami, bokmi i hlavou. Jej nohy pripomínali páperie vznášajúce sa oblohou pod záštitou vetra. Hudba a ona vytvárali harmóniu. Bola taká prirodzená, ako by sa pre to narodila.

Keď otvorila oči, zbadala fascinovanú bývalú baletku, ktorá nemohla uveriť tomu, čo práve videla. V duchu si pomyslela, že počas celej svojej kariéry sa nestretla s takým oduševneným tancom. Nakoniec povedala:

„Svoje sny si môžeš splniť aj hneď, moja milá."

Ubehlo niekoľko dní, odkedy sa pán Blanchard prvýkrát stretol s Tru. Kvôli nej nemohol spávať. Celé dni ju mal pred očami. Niečo ho na nej veľmi upútalo. Nič také nikdy u nikoho nezažil. Vo svojej profesii sa bežne stretával s krásnymi tvárami a dokonalými krivkami ženských tiel, no ani jedna z jeho modeliek nemala v sebe také kúzlo. Rozhodol sa priviesť na svet novú hviezdu, a to za každých okolností.

Keď večer stál Olivier Blanchard v svojej červenej komore a vyvolával fotografie z uplynulého dňa, bol nesmierne šťastný. Vedel, že sa mu podarilo nájsť niečo, čo rozšíri hranice jeho umeleckého poznania a obohatí celý jeho život. A to niečo sa skrývalo v jednom obyčajne neobyčajnom dievčati.

„Ja som to vedel," povedal sám pre seba, vzápätí vytočil číslo na telefóne a keď sa mu na druhej strane linky ozval hlas, odvetil, „Franco? Ahoj, to som ja, Olivier. Mrzí ma, že som ťa zobudil, ale toto ti bude stáť zato... Našiel som výnimočné dievča. Mohol by si prepustiť všetky modelky, lebo ona by ich dokázala všetky nahradiť..."

Situácia nabrala na obrátkach. Na ďalší deň si obaja muži dohodli schôdzku. Pán Franco Dédier, majiteľ jednej z najprestížnejších reklamných a modelingových spoločností v Paríži, bol napumpovaný zvedavosťou, ktorú mu vnukol jeho drahý priateľ a najlepší fotograf, akého poznal.

„Zaujímavé. Pôsobivé dievča. Uznávam, že je veľmi krásna. Ale prečo má zavreté oči?" skonštatoval postarší pán s plešinkou a fúzikmi, keď sa prehrabával v lesklých obrázkoch so záhadnou dievčinou.

„Pretože som to tak chcel. Ale je niečo viac ako len krásna. Ty nevidíš tú iskru? Je taká tajomná, a zároveň iskrivá, zmyselná. Nikdy som sa nestretol s takou bytosťou. A ty vieš, že mojím ateliérom prešlo mnoho modeliek. Dal by som čokoľvek za to, keby som ju objavil už omnoho skôr," hovoril Blanchard tak presvedčivo, že by podlomil istotu nejedného tvrdohlavého obchodníka.

„Ty myslíš, že má šmrnc?" opýtal sa Dédier, akoby chcel spochybniť fotografov vkus.

„Má viac ako to," odvetil pohotovo Blanchard.

Neznášal som, keď sa mi stratila z dohľadu a nevedel som, čo s ňou je. A najhoršie na tom bolo pomyslenie, že je s druhým, cudzím mužom. Bez mojej ochrany. Práve preto ma potešilo, keď sa niekedy vybrali fotiť do ulíc alebo do parku. Bol som rád, keď som ich mohol pozorovať pri práci. Mal som celý priebeh pod palcom. Jedine vtedy som bol spokojný.

Bol to zlomový okamih, raz v parku, keď som uvidel isté náznaky. Tušil som, že tieto nové skúsenosti zmenia Tru život, no akosi som stále dúfal v opak. Nedalo sa to však zastaviť. Nebolo to v nej, ona za to nemohla. Stále bola božská, ale ja som cítil, že to nepotrvá večne. Pretože do jej života vstúpilo niečo nové. Niečo, čo mohlo to kúzelné čaro a dobro v nej, zabiť.

Aj ja som na nej miloval všetko. Chcel som byť navždy s ňou a prial som si, aby to tak cítila aj ona. No už vopred som vedel, že sa budem musieť uspokojiť aj s tým málom. S nenápadným a vytrvalým sledovaním, pozorovaním jej ladnej chôdze, jej pohybov, jej neposedných kučier. Vedel som, že pri nej nikdy nebudem tak blízko, aby som cítil vôňu a hebkosť jej pokožky či videl úprimnosť jej čiernych očí. Ale aj tak ma tešilo, že môžem byť súčasťou jej života. Hoci len takou nepatrnou. Bol som pri nej v každej životnej situácii, aj keď ona to vôbec netušila. Bol som pri tom, keď sa prvýkrát postavila na tanečné dosky. Bol som pri tom, keď sa prvýkrát postavila pred objektív fotoaparátu. Nikto ju nepoznal lepšie ako ja. Bol som svedkom jej obrovskej snahy. Trápila sa s choreografiami, cvičila, trénovala, pracovala na sebe. Drela až do konca školského roka. Venovala sa výlučne tancovaniu, lebo ponuky na fotenie ju dlhšiu dobu obchádzali. Nemala šťastie, no nijako zvlášť ju to netrápilo, hoci v agentúre jej mala vypršať zmluva o dva mesiace. Presne v auguste. A keďže nebola pre firmu až takým prínosom, ako sľuboval Olivier Blanchard, bolo viac ako isté, že jej zmluvu nepredĺžia. Možno aj preto Tru znásobila svoje úsilie pri tanečných tréningoch. Vedela, že to je to jediné, v čom môže preraziť. A navyše, bol to jej sen. No najhoršie na tom celom bolo, že si neuvedomovala vlastnú zraniteľnosť. Príliš riskovala. A ja som s tým nemohol nič robiť, iba sa prizerať.

Prišlo leto, prázdniny, kúsok voľna. Ale ja som ho nechcel prežiť mimo Paríža. Prečo? Z jediného dôvodu. Bál som sa, že ju stratím z dohľadu. Bál som sa, že v jej živote sa toho veľa zmení a ja to nezažijem s ňou. Nanešťastie pre mňa, moje obavy boli opodstatnené. Moji rodičia rozhodli o mojich letných plánoch za mňa. Celá naša rodina sa vybrala na dva týždne za babičkou do Belgicka. Čo som mohol ja, stále neplnoletý, robiť? Ako by som im vysvetlil, že musím stoj čo stoj ostať v Paríži? Okrem toho, doma by ma samého aj tak nenechali. A tak som moju Tru musel na pár dní opustiť.

V Belgicku som tŕpol, čo je s ňou. Tých štrnásť dní, to neboli prázdniny, to bolo hotové utrpenie! No našťastie sa skončilo, i keď to boli najdlhšie dva týždne v mojom živote. Domov som sa vracal plný radosti a očakávaní. Predstavoval som si, že ju stretnem na slnkom zaliatej ulici, ako sedí na okraji fontány a listuje v svojej obľúbenej knihe, pričom jemný vetrík jej prečesáva vlasy. Skrátka som dúfal, že osud spojí naše cesty, ako to robil doposiaľ.

Hneď ako sme dorazili do Paríža, pozorne som skúmal chodníky, či ju niekde neuvidím prechádzať sa. A keď otec zaparkoval auto do garáže, vybehol som odtiaľ aj s bicyklom ako zmyslov zbavený. Mama na mňa volala, no ja som nevnímal jej hlas. Nezaujímalo ma nič okrem Tru. Preto si možno dokážete predstaviť moje obrovské sklamanie, keď som ju nikde nenašiel. Doma nebola. Ani v tanečnej škole, ani vo fotoateliéri. Chytala ma hrôza. Čo sa mohlo stať?

Sedel som pred jej činžiakom až do noci. No neukázala sa. Ani na druhý, ani na tretí deň. A tak som to už nevydržal. Odhodlal som sa urobiť najväčší a najťažší krok v svojom živote. Hovoril som si, že možno leží doma v horúčkach a je len jediný spôsob, ako to zistiť.

A tak som sa odvážil stlačiť zvonček s menovkou Tousseo. Po chvíli mi otvorila stará pani v dlhom žltom župane a s turbanom na hlave. Bola to pani Tousseová, teta Tou, a nevyzerala dvakrát nadšene, že ma vidí. Privítala ma trošku mrzutým hlasom:

„Jój chlapča jedno nepodarené! Musel si prísť práve teraz, keď sa mi už podarilo zaspať? Čo ťa ku mne privádza?"

„Ja...prepáčte...nevedel som, že už spíte. Vlastne som prišiel za Tru," zahabkal som.

„Odkiaľ poznáš našu Tru? A čo od nej chceš?" zatvárila sa stará pani nedôverčivo.

„No ja...chodili sme spolu do školy a pracovali sme spolu...hm, v bistre. Áno, tam. Posiela ma šéf s ponukou práce pre Tru. Predsa len, cez prázdniny má viac času a môže si aj niečo zarobiť," povedal som svoju vopred pripravenú reč s miernou neistotou. Stará pani prižmúrila oči, akoby mi neverila, no potom povedala:

„Tru nie je doma. Odišla do Ríma."

Keď som to počul, zakrútilo sa mi v hlave.

„V Ríme? A čo tam robí? Neviete kedy sa vráti?" vysypal som zo seba zvedavé otázky. Vzápätí som to však oľutoval, pretože to už veľmi nenápadné nebolo.

„Išla tam pracovne a netuším, ako dlho sa tam zdrží," odvetila stará pani.

„Och, tak potom nič. Pozdravte ju a prepáčte, že som Vás otravoval. Dovidenia!" vyhŕkol som a čo najrýchlejšie som sa pratal preč. Snažil som sa pôsobiť pokojne a prirodzene, aj keď vo vnútri mnou tá informácia riadne otriasla. Stará pani ešte voľačo zahundrala, ale ja som už nepočúval. Bral som schody po troch a hlavou mi vírili nespokojné myšlienky. Išla do Ríma! Na neurčito! Tak ďaleko! Čo si len bez nej počnem? Čo ak sa mi už nevráti? Čo ak tam získa pevné pracovné miesto alebo tam niekoho spozná?! Nemôžem ju navždy stratiť, to sa nesmie stať! Len cez moju mŕtvolu!

Prvé dni som veľmi vyvádzal, bol som nervózny a namosúrený na všetkých a na všetko. Nemohol som sa zmieriť s predstavou, že som Tru navždy stratil. Upokojil som sa až neskôr, pestujúc v sebe nádej, že sa mi ešte vráti. A čakal som. Trpezlivo. Tak, ako aj ona čakala na šťastnejšie obdobie svojho života. A myslím, že vtedy som prvýkrát pochopil pravdivosť príslovia - trpezlivosť ruže prináša. Tru sa vrátila tak začiatkom augusta. Bol som nesmierne šťastný, keď som ju uvidel vystúpiť z auta pána Blancharda pred jej činžiakom. Vošla do domu a Blanchard ju, na moje nemilé prekvapenie, nasledoval. Vo vzduchu začali visieť nové otázniky, ktoré som sa márne snažil zahnať radosťou nad jej návratom.

Neskôr som zistil, že Tru získala v Ríme veľmi dôležitú pracovnú príležitosť. Fotila pre nejaký významný módny časopis, na názov ktorého si už nepamätám. Podstatné však je, že pre ten časopis musela absolvovať mesačné „turné" po celej krajine. Odmenou jej bola nielen titulná stránka toho prestížneho časopisu, ale aj takmer celé vydanie. Bola to veľká šanca a veľký úspech. Obrovský úspech pre jedno skromné a obyčajne neobyčajné dievča z prisťahovaleckej štvrti Paríža. To však nebolo všetko. Hlavne to nebol koniec jej kariéry modelky, ako by si možno ešte pred prázdninami myslela. Práve naopak. Pretože zrazu sa o ňu každý začal zaujímať a vrece s pracovnými ponukami sa roztrhlo. A tak sa začala nová etapa Truinho života. Tá šťastnejšia.

Mala sedemnásť, žila v prepychu a jej tanečná kariéra sa rozbiehala tým správnym smerom. Okrem Joeyho sa okolo nej pohybovalo čoraz viac nápadníkov a obdivovateľov. To všetko jej však nepridávalo na pýche. Jej komplikovaná minulosť to nedovoľovala. No stala sa egoistkou. Ani neviem, ako a kedy sa to u nej prejavilo. Nevidela nič a nikoho, iba seba a svoj tanec, svoju kariéru. Hľadela do budúcnosti a žila iba pre svoje sny. Nevšímala si ľudí, ktorým na nej záležalo, a už vôbec nie mňa. Takúto Tru som nespoznával a nechcelo sa mi veriť, že sa dokázala tak ľahko zmeniť. No, zrejme sa to dalo očakávať. Bola to len otázka času.

Odkedy sa začala pohybovať v umeleckých a bohatých kruhoch, zmenila sa aj škála jej záujmov. Stále sa venovala tancu a divadlu s plným nasadením, no svoj voľný čas začala vydeľovať aj zábave. Mala sedemnásť a ako tretiačka na konzervatóriu si užívala študentský život plnými dúškami. Spoznávala mnoho ľudí, umelcov, tanečníkov, hercov, chodievala na ich snobské večierky, dokonca s nimi cestovala za zábavou po celej krajine. Aj to bol pre mňa jednoznačný dôkaz toho, že sa zmenila. Už to nebol ten anjel, ktorý vás dostal svojím jediným pohľadom a nevinným úsmevom. Ten anjel prevtelený do bývalej Tru by nikdy nerobil takéto veci. „Stará" dobrá Tru mala totiž príliš mnoho starostí nato, aby svoj život mohla zasvätiť zábave. Vlastne sa to ani nedá hodnotiť, vtedy bola úplne iná situácia. Žila v iných podmienkach, nemala toľko príležitostí ani financií. Nebola skúsená, nepoznala svet ani ľudí. A to všetko boli faktory, ktoré ju v posledných dvoch rokoch najviac ovplyvnili a zanechali na jej spôsobe života nezmazateľnú stopu.

Časom som prichytil sám seba, ako ma odpudzuje pozorovať jej snobské a sebecké počínania. Stále ma zaujímala, stále som ju mal rád, pretože som v nej videl jej minulosť, no už som sa nemohol prizerať jej postupnej premene. Tak som ju pomaly, ale isto púšťal z dohľadu...

Keď ona bola štvrtáčka, ja som začínal pracovať. Dokončil som učňovku a nemal som veľmi na výber. Naši neboli bohatí a robili všetko, čo mohli, aby aspoň môj starší brat mohol študovať na vysokej škole. A tak som sa stal automechanikom. Deň čo deň som opravoval autá cudzím ľuďom. Uponáhľaným, arogantným, bohatým ľuďom, pre ktorých som nič neznamenal. A oni neznamenali nič pre mňa. Napokon, ani pre Tru som nič neznamenal. Už vôbec som ju nevídal. Každý sme si žili svoj život. Tak to bolo vždy. Ona žila svojím tancom a zábavou s priateľmi, a ja...nuž, prácou.

Už mala osemnásť a život zrejme vnímala úplne inak. Tešila sa z pozornosti mužov, závisť žien jej dvíhala sebadôveru a víkendové večierky jej okoreňovali prázdne miesta v živote. Už to vonkoncom nebola moja „stará" dobrá Tru.

Ani Olivier Blanchard nebol nadšený z jej náhlej premeny. Vždy obdivoval tú skromnosť a dobrotu, ktorá z nej žiarila. Vyvolávala v ňom pocit, že potrebuje byť chránená a milovaná. A zároveň ju ľutoval, súcitil s tým úbožiatkom, ktorému život uštedril toľko faciek. No počas toho, keď sa Tru priamo pred jeho očami menila, si zvykol vravievať, že aj teraz by potrebovala od života nejakú facku, ktorá by ju uzemnila. To som si vravieval v duchu aj ja, ale samozrejme, že som jej nikdy neprial nič zlé. Avšak navzdory tomu, niečo zlé sa jej predsa len stalo. Pri bláznení na jednom večierku si nešťastnou náhodou vytkla členok. Došlo k tomu tesne pred jarným vystúpením a jej učiteľ tanca, de Marque, bol na ňu veľmi nahnevaný. To ju zrejme bolelo oveľa viac ako zranený členok. Dva týždne nemohla ani poriadne chodiť, a ďalšie dva tancovať. Na tanečné dosky opäť nastúpila po mesiaci rekonvalescencie. De Marqueov hnev mal na ňu liečivé účinky, pretože si vstúpila do svedomia. Začala na sebe opäť pracovať, zodpovedne a najtvrdšie ako sa len dalo, aby si opäť získala uznanie a dôveru svojho učiteľa.

Keď dokončila štvrtý ročník, bola nesmierne vyčerpaná. Lekár to označil ako prepracovanosť a nariadil jej povinný odpočinok. Jej stav ma veľmi neprekvapil, vlastne som to očakával už oveľa skôr. Čo sa týkalo tanca, bola na seba neskutočne prísna. Túžila byť najlepšia, bez ohľadu na okolnosti. A tak na to doplatila.

Asi sa musela cítiť dosť zle, pretože odmietla viacero tanečných vystúpení v parížskom divadle, ktoré pripravoval de Marque so svojimi kolegami z Broadwaya. Tru si uvedomovala, že to mohla byť jej šanca a veľmi to ľutovala. No nedalo sa inak. Telo i myseľ si pýtali oddych, a tak spolu s Olivierom Blanchardom odcestovala do Toskánska. Prenajali si tam vilu v prostredí malebnej prírody a s pôžitkom sa oddávali ničnerobeniu. No, zas také ničnerobenie to nebolo, to by som klamal. Blanchard si totiž nezabudol so sebou vziať svoj fotoaparát, takže Tru nenápadne opäť „navliekol do šiat" modelky. V zime chystal výstavu svojich najlepších fotografií, a zaumienil si obohatiť svoju zbierku o Truinu krásu.

Urobil skutočne mnoho skvelých záberov, s ktorými bol nad mieru spokojný. Spokojný bol aj preto, lebo videl tú Tru, ktorú chcel vidieť. Pokornú, milú, obetavú. Tru naozaj jej vyčerpanosť „položila na lopatky". Mrzelo ju jej bezohľadné správanie, mrzela ju uniknutá šanca, kvôli ktorej toľko drela. Takto si to veru nepredstavovala. Lenže, žiaľ, nie vždy je všetko tak, ako by sme chceli. Verte mi, ja by som o tom vedel rozprávať...

Po mesiaci strávenom v Toskánsku sa znovu vrátili do Paríža. Vtedy som ju opäť po dlhom čase uvidel a nemohol som od nej odtrhnúť zrak. Zrazu som nechápal sám seba. Vyčítal som si, že som ju len tak opustil. Veď som bol vždy jej „malý ochranca". Opäť som v nej našiel tú iskru. Tú, čo som nikdy nedokázal pomenovať. To, prečo bola taká výnimočná.

Nový školský rok pre ňu znamenal aj nové príležitosti uchytiť sa na tanečných doskách. Bol to zároveň jej posledný rok na konzervatóriu a možno aj preto to vnímala ako svoju poslednú reálnu šancu. A v tomto období posledných nádejí a očakávaní sa v Truinom živote odohral ďalší zlomový bod. Ibaže tento krát so sebou nepriniesol nešťastie.

Prišlo šťastie a prišlo vďaka, už spomínanej, výstave Oliviera Blancharda. Konala sa začiatkom decembra v renomovanej parížskej galérii. Blanchard potreboval na umiestnenie svojich najlepších fotografických exemplárov takmer sedemsto metrov štvorcových, teda prakticky celú galériu. Medzi jeho skvostami sa nachádzalo aj niekoľko fotografií venovaných Tru. Vyzerala na nich tak skutočne, až ste mali pocit, že stojí priamo pred vami. Boli to očarujúce zábery ešte očarujúcejšieho dievčaťa. A nepochybne si to všimli všetci hostia pozvaní na vernisáž. Išlo o samých dôležitých ľudí z filmovej, hudobnej, reklamnej a modelingovej brandže. Niektorí z nich prišli dokonca až z New Yorku. A práve tí viedli vášnivú diskusiu o existencii záhadnej dievčiny. No nemuseli klásť žiadne zbytočné otázky, pretože tá záhadná bytosť sa im zjavila priamo pred očami. V dlhej červenej róbe, s krásnymi kučeravými vlasmi, iskrivými očami a žiarivým úsmevom. A pohľady všetkých prítomných si ihneď podmanila. No hoci jej patrila najväčšia pozornosť v sále, ona si to zamierila k jedinej osobe, a to k svojmu adoptívnemu otcovi. Pobozkala ho na líce a povedala:

„Tá výstava sa ti fakt vydarila, Olivier. Je úchvatná."

„To vďaka tebe, Tru. Ľudí najviac pútajú tvoje fotografie," zašepkal jej do ucha.

„A dobre sa predávajú?" zavtipkovala nahodiac úsmev od ucha k uchu.

Olivier Blanchard jej chcel žart oplatiť, ale blížiaca sa skupinka jeho vzácnych hostí mu v tom zabránila.

„Zdravím Vás, pán Blanchard, aj Vašu sympatickú spoločníčku. Blahoželám Vám k tejto mimoriadne pôsobivej výstave. Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Kieren Southorn z American modeling agency v New Yorku. Rád by som sa s Vami a touto krásnou slečnou porozprával," prehovoril k nim jeden postarší pán, ktorý stál akoby na čele celej „delegácie". Olivier Blanchard a Tru ani nestihli zareagovať, pretože pán Southorn hneď pokračoval: „Toto je pán Andrew Harrison z časopisu Models of the World, a toto Pamela Greyová, moja ,praváʻ ruka, a Sam Wattkins, náš umelecký poradca a fotograf. Iste sa s pánom Wattkinsom poznáte."

„To áno," odvetil Olivier Blanchard a so všetkými prítomnými si podal ruku. Tru ho nasledovala so slovami: „Teší ma, rada Vás spoznávam."

Southorn pokračoval: „Všimli sme si niekoľko vskutku prekrásnych záberov ešte krajšej dievčiny, a pýtali sme sa jeden druhého, kto to je. No nikto z nás ju nepoznal. Radi by sme túto našu chybu napravili. Radi by sme Vás spoznali, madmoiselle." Pri poslednej vete sa s úsmevom obrátil na prekvapenú Tru.

„Och áno, prepáčte, zabudol som vám predstaviť svoju dcéru, Tru Muttiovú," rýchlo sa ujal slova Olivier Blanchard.

„Vašu dcéru? Predpokladám, že adoptívnu...no každopádne krásnu," prehodil pán Wattkins so zvláštnym úškľabkom na perách. Blanchardovi sa zdala jeho poznámka trúfalá a absolútne nevhodná. Nenápadne sa preto prisunul k Tru bližšie.

„Slečna Muttiová je už iste plnoletá, a tak budem hovoriť otvorene," prehovoril opäť pán Southorn, „vzbudili ste v nás veľký záujem, ako som už spomínal. Radi by sme Vám preto ponúkli miesto v našej agentúre. Ako modelke, prirodzene. Rozmyslite si to, a navrhujem, aby sme sa stretli, povedzme, zajtra na poludnie. Pozývame Vás, pána Blancharda a aj Vášho manažéra na obed."

„Ja som jej manažér," odvetil Blanchard prudko. Na to sa pán Southorn s miernym úsmevom opýtal: „Tak teda obaja súhlasíte?"

„Dobre," povedala Tru a jej pohľad sa zrazil s „otcovou" prekvapenou tvárou.

„Výborne! Tak teda zajtra o dvanástej v hoteli Ritz. Bolo nám cťou, slečna Muttiová, pán Blanchard," povedal pán Southorn s potešením a následne spolu s ostatnými kolegami zamieril k výťahu. Vyzeralo to, že odchádzajú preč, pretože už našli to, po čo do Paríža prišli. Hneď ako zmizli z dosahu, Olivier venoval svojej zverenkyni mrzutý pohľad, na ktorý ona reagovala iba jediným slovom: „Doma."

Len čo za sebou Olivier zabuchol vchodové dvere svojho apartmánu a nahnevane nasledoval rýchlu chôdzu svojej adoptívnej dcéry do obývačky, vzbĺkol:

„Môžeš mi vysvetliť, čo to malo znamenať? Ako je možné, že si zrazu taká ochotná a zanietená pre prácu modelky? Pokiaľ sa dobre pamätám, nebolo to tak dávno, čo si odmietala všetky ponuky, ktoré som ti ako tvoj manažér a fotograf vybavil. Dokonca si mi tvrdila, že už sa pred fotoaparát nikdy nepostavíš, pretože v žiadnom prípade nechceš byť modelkou!" Tru si z jeho výčitiek vôbec nerobila ťažkú hlavu. Zhodila sa na pohovku, vyzula si topánky, potom zaklonila hlavu dozadu a zľahka si vydýchla. Povedala: „Upokoj sa, áno? Ešte aj tak nič nie je isté. Tak okolo toho nerob vedu, dobre? Nebuď trápny." Oliviera hnevalo, že sa s ním tak rozpráva. Voľakedy bola bývala omnoho milšia. Dokonca aj v Toskánsku bola k nemu celkom prívetivá, a tak sa mylne nazdával, že sa mu jeho „stará" dobrá Tru vrátila.

„Nebudeš sa so mnou rozprávať takýmto tónom!" skríkol nervózne.

„A ty vari môžeš? Nie si môj otec, a nemusíš sa naňho ani hrať, tak mi láskavo nehovor, čo mám alebo nemám robiť! Ak budem chcieť ísť do New Yorku, tak tam pôjdem a ty mi v tom nezabrániš! A ak žiadajú iba to, aby som im robila modelku, tak im dám, čo chcú, ale bude to v New Yorku! Ty si to vôbec nepochopil? Ja netúžim byť modelka, kašlem im na ich agentúru! Chcem sa len dostať za Atlantik, na Broadway a splniť si svoj sen!"

Olivier Blanchard na ňu chvíľu mlčky hľadel. Kým mu toto všetko vykričala do tváre, pripomínal si, čo všetko tomuto nevďačnému dievčaťu dal, a čoho všetkého sa pre ňu vzdal. Iba preto, aby sa mala lepšie, aby mohla prežiť šťastný život a mala šancu ukázať svetu svoju tvár. Lenže teraz sa mu jej „tvár" nepáčila. Kedysi dávno bola preňho osobnosť, kedysi dávno mala charizmu, kedysi dávno mala v sebe niečo obdivuhodné. Dar, ktorý chcel predstaviť svetu, a svet by ju miloval. Kedysi dávno.

„Kedy si mi zomrela?" opýtal sa a nečakajúc na odpoveď odkráčal preč.

Napriek jeho veľkému sklamaniu z Truinej premeny však naďalej ostal jej manažérom a poručníkom. No už sa k tomu staval celkom inak. Doteraz ju rešpektoval neuvedomujúc si, že sa zmenila skutočne rýchlo a nevedno kedy, ale odteraz sa jeho vzťah k nej úplne zmenil. Samozrejme, že si to vyžadovalo veľa námahy, nebolo to vôbec jednoduché a chcelo to svoj čas. Prvým krokom k tomu bolo, keď jej s American modeling agency dohodol perfektnú zmluvu. Napriek všetkému chcel, aby sa mala najlepšie kdekoľvek na svete. Zabezpečil ju výhodným ročným kontraktom, i keď to znamenalo, že ju stratí. Srdce mu krvácalo pri pomyslení na to, že sa od neho chce oslobodiť, odsťahovať do New Yorku, byť nezávislá od jeho pomoci a podpory. Bolelo ho to, no cítil, že sa o ňu musí postarať, aj keby to malo byť naposledy.

Zmluva s agentúrou nadobudla platnosť až v januári, takže Tru mala necelý mesiac na zbalenie a zariadenie všetkého potrebného. V podstate si ani s tým nemusela robiť starosti, pretože všetko za ňu vybavil Blanchard alebo agentúra. Ona sa postarala len o odklad skúšok a získala povolenie študovať na diaľku. Vďaka pánovi de Marqueovi jej vedenie školy vyhovelo, ale iba pod podmienkou, že sa v máji vráti a štúdium riadne zakončí maturitou a praktickou tanečnou skúškou. S ničím neboli problémy, a tak teda začiatkom januára odletela za Atlantik. Jednoducho ma opustila.

V auguste toho istého roku sa do New Yorku prisťahoval Olivier Blanchard, na Truine vlastné želanie. Nebýval síce s ňou v jednom byte, ale to ani nebolo potrebné, pretože sa vídali každý deň. Olivier si v New Yorku založil nový fotoateliér a z času na čas pracoval aj pre nejaké agentúry. Tru aj naďalej pracovala ako modelka v American modeling agency, ibaže už s inými fotografmi. Tyler Richardson požiadal vedenie agentúry o pridelenie inej modelky. Keď mu nevyhoveli, dal výpoveď a odišiel na Západné pobrežie, do Hollywoodu. Chcel „spáliť všetky mosty", ktoré ho kedy spájali s menom Tru Muttiová. A ona sa zaprisahala, že sa už nikdy v živote nezapletie so žiadnym fotografom.

V januári Tru skončila zmluva s agentúrou, a napriek Olivierovým snahám jej ju nepredĺžili. Niežeby agentúra nechcela, to skôr Tru. Opäť sa rozhodla všetko hodiť za hlavu. Všetko len a len pre tanec. A pre Boba Marshlowa. Áno, jej učiteľa. On sám na ňu naliehal, aby sa venovala výlučne tancu a vykašľala sa na pretvárku, v ktorej žila posledné roky.

„Ty nie si stvorená pre modeling. Narodila si sa pre tanec. To je tvoja cesta," hovorieval jej. A ona na neho dala. Vždy mala prirodzený rešpekt voči svojim učiteľom tanca. No v tomto prípade išlo o niečo viac ako len o rešpekt či akýsi obdiv. Medzi nimi sa vyvinulo silné puto. Mala takmer dvadsaťtri rokov, o sedem menej než on, no vek pre nich nič neznamenal. Prežili spolu krásny, dlhý románik. Bob sa staral o jej kariéru, snažil sa ju pretlačiť do mnohých muzikálov, chodieval s ňou na konkurzy, využíval všetky svoje známosti a kontakty s newyorskou smotánkou, a to všetko len preto, aby si mohla splniť sen. Vlastne si pomocou nej plnil sen tak trochu aj on sám. Podporoval ju vo všetkom. Stál pri nej, aj keď si opätovne vytkla členok. Po siedmich mesiacoch sa k nemu čiastočne presťahovala. Olivier Blanchard nebol týmto krokom veľmi nadšený, vlastne nebol nadšený celým ich vzťahom, ale nevyťahoval to na povrch. Bál sa, že by mohol Tru opäť stratiť. Aj keď podľa mňa nemal dôvod, pretože Tru na ňom od ich poslednej nezhody dosť „visela". Ale záležalo jej aj na Bobovi. Preto bola ako medzi mlynskými kameňmi, keď sa tí dvaja rozchádzali v názoroch. Ich základnou a opakovanou nezhodou bola práve jej kariéra. No Bob mal k Tru v tomto bližšie, pretože dokázal chápať a zdieľať jej sen.

V decembri získala Tru menšiu úlohu v muzikáli na Broadwayi. Svoje tanečné vystúpenie musela opakovať trikrát týždenne počas štyroch mesiacov. Postupom času jej to začalo pripomínať nudný stereotyp. A navyše ju frustrovala taká podradná rola. Chcela to zabaliť už po dvoch mesiacoch, ale Bob ju prehovoril. Poslúchla ho a vydržala až do konca. Čoskoro sa ukázalo, že urobila dobre. Režisér, s ktorým pracovala, pripravoval aj ďalšie divadelné vystúpenia a do jedného z nich chcel obsadiť aj Tru. Šlo o vedľajšiu úlohu, v ktorej mala Tru stvárniť mladú cudzinku, Francúzsku, emigrujúcu do Ameriky za prácou. So skúšaním hry sa začalo v máji a Tru sa musela prvýkrát v živote naučiť desaťstranový text naspamäť. Napätie spojené s prípravou a vystúpením jej tento krát pomohol prekonať aj Olivier Blanchard. A keď potom sedel počas premiéry v hľadisku, naplnila ho dokonalá spokojnosť a hrdosť. Po predstavení jej zaniesol kyticu bielych ruží a zašepkal jej do ucha: „Mala si pravdu, nemáš byť modelkou. Tvojím osudom je toto a ja som to konečne pochopil."

Pri Tru skrátka neplatilo porekadlo „zíde z očí, zíde z mysle...", pretože ani ja som nedokázal zabudnúť. A keď sa vrátila, opäť som nasledoval každý jej krok. Ten týždeň, čo strávila v Paríži, som prežil s ňou. Ako predtým, keď sme boli ešte deti. Ibaže teraz to bolo trošku iné. Moja túžba po nej bola omnoho väčšia. Chcel som byť na Joeyho mieste a rozprávať sa s ňou, dotýkať sa jej, vidieť zblízka jej tvár, úsmev a čierny záblesk v jej očiach. Zrazu som si pripomenul svoje staré pocity, a uvedomil som si, že som vždy mal tieto túžby. No boli oveľa silnejšie, keď bola na blízku. A ja som chcel, aby také boli. Nebránil som sa im. Preto, keď znova odišla do New Yorku, rozhodol som sa nasledovať ju.

Áno, šiel som. Preletel som Atlantik len kvôli nej. Lenže až v septembri o rok neskôr. Neviem, prečo mi trvalo tak dlho, kým som nabral odvahu, ale podstatné bolo, že som prvýkrát v živote prekonal sám seba.

V New Yorku som mal bratranca, ktorý býval v malom byte spolu s ďalšími dvoma spolužiakmi, medikmi. Ani jeden z nich nechápal, prečo som podstúpil takú ďalekú cestu kvôli žene. Ale oni nepoznali Tru.

Život však plynul ďalej, jej i môj. Tru pracovala najviac, ako sa dalo. Brala jednu ponuku za druhou. Zväčša to boli divadlá na východnom pobreží. Už nielen New York, ale aj Boston, Atlanta a Chicago. V týchto mestách hosťovala na divadelných doskách. Nedobyla síce Broadway, ako pôvodne plánovala, ale dostala sa až tam a bola to jej „kolíska". Broadway ju preslávil. Tanec a divadlo ju preslávili, a to predsa vždy chcela. Mohla byť na seba hrdá. Málokomu sa podarí v tak veľkom svete zažiariť a niečo znamenať. Málokomu sa podarí splniť si svoje sny. Pozrite sa na mňa. Nepochádzam z bohatej rodiny, no mal som odjakživa oboch rodičov, ktorí sa o mňa vždy starali. Mal som vždy, čo jesť, mohol som chodiť do školy a venovať sa výlučne učeniu. Nemusel som popri škole drieť v troch zamestnaniach, nemusel som sa starať o chorú matku ani som nebýval v zlých podmienkach. Nemusel som sa trápiť, čo so mnou bude ďalej, vždy som bol rodinou milovaný a podporovaný. Nemusel som sa starať o nič a nikoho. Mal som ľahký život, prakticky bezstarostné detstvo i dospievanie. Nikdy som nemusel o nič bojovať, zvlášť nie o prežitie. Môj život plynul ako jedna takmer rovná čiara, bez výkyvov a pádov, žiadna sínusoida. Preto som si nikdy nekládol nároky ani som netúžil po moci a sláve. Nebol som ambiciózny, nemal som vysoké ciele. Snáď, okrem jedného. Chcel som získať Tru, ona bola mojou ambíciou, mojím snom. Ale vedel som, že presne ako za celý svoj život, ani teraz, ani nikdy nebudem schopný nič zmeniť.

Obaja sme mali dvadsaťsedem, ona mala za sebou toľko úspechov, toľko splnených snov, a ja som si nedokázal splniť ani ten jeden jediný. Vidíte, aké boli medzi nami rozdiely?

Závidel som jej. Dosiahla všetko, po čom kedy túžila. Mala toľko snov, a splnila si všetky. Ja som mal len jeden a...

Prečo by som si vlastne aj ja nemohol splniť svoj sen? Veď kvôli nemu som sem prišiel až z Paríža! Nebolo to len preto, že som ju túžil vidieť a počuť. Chcel som jej byť vždy nablízku. V bezprostrednej blízkosti. Chcel som, aby sa so mnou zhovárala ako vtedy na lavičke v parku, keď sme boli ešte deti. Túžil som po tom, aby ma opäť ponúkla jablkom a podelila sa so mnou o jedlo. Túžil som po jej pohľade, po stretnutí našich očí. Navždy. Stále. To bol môj sen. Tak prečo by som si ho nemohol splniť? Veď snívať môžeme všetci. Jediné právo, ktoré nám nikto nevezme. A nikde nie je zakázané svoje sny si aj splniť.

V decembri je New York najchladnejší, najškaredší a najneľudskejší. Zdobí ho síce ľahký a nevinný „biely prach", ale mestu to nepristane. Je tu však niekto, komu biela pristane oveľa viac. A ja sa na ňu dívam. Stojím na ulici hľadiac jej smerom. V oknách jej bytu na siedmom poschodí sa svieti a ona práve zdobí vysoký stromček červenými ozdobami. Ako ju tak pozorujem, pripomína mi tento večer tisícky iných večerov v Paríži, keď som tiež vystával pod jej oknami a dozeral na ňu. Nasledoval som jej kroky do školy, zo školy domov a tiež do každého jej zamestnania. Trávil som s ňou dni bez toho, aby o tom vedela. A napokon som ju nasledoval až sem, aby som opäť mohol stáť pod jej oknami a obdivovať, ako jej pristane biela farba, a ako kontrastuje s jej krásnymi tmavými vlasmi...aký má nádherný úsmev...a tie prenikavé, žiarivé oči... Ale ja chcem cítiť jej vôňu, hebkosť jej rúk, sladkú chuť jej pier, dotyky jej vlasov na svojej tvári, chcem počuť jej hlas, smiech, dych... Chcem viac.

Rýchlo stúpam, beriem dva schody naraz, už som na treťom, štvrtom, piatom poschodí... Bože, čo sa to so mnou deje? Kam sa tak náhlim, že mi ide srdce vyskočiť z hrude? Už som na šiestom. Nestačím s dychom, no nohy si robia, čo chcú. Už som na siedmom! Áno, už som tu. Stojím priamo pred jej dverami. Je tam menovka s nápisom: Muttiová & Marshlow. V tvare srdca. Len nehybne stojím, snažím sa chytiť dych. No nedarí sa. Stojím hľadiac na to srdce na dverách. Zazvoním. Môj pulz sa zvyšuje, srdce mi opäť silno bije. Roztrasú sa mi kolená. V hrdle mám odrazu veľkú hrču. Len pokoj...pokojne...upokoj sa. Vtom sa predo mnou otvoria dvere a v nich stojí ona, môj sen. Hľadí na mňa s úsmevom a tak trochu nechápavo. Zrazu si uvedomím, že sa ma niečo pýta a ja som sa nepredstavil. Utriem si spotenú ruku do nohavíc a podám jej ju so slovami:

„Dobrý večer! Váš manžel mi volal predvčerom, že máte nejaký problém so zástrčkou. Ospravedlňujem sa, že idem až dnes a navyše tak neskoro, ale skôr som to vážne nestíhal. Tak ak by Vám to neprekážalo, pozrel by som sa na to teraz...keď som už tu. Viete, aby Váš manžel nepodal nejakú sťažnosť alebo čo..."

„Oh, Bob nie je môj manžel. Teda zatiaľ. Ale samozrejme poďte ďalej, keď Vám volal," povedala, krásna v bielych šatách.

Vošiel som do chodby. Áno, konečne! Vedel som, že ten pracovný odev a kufrík s náradím sú vstupenkou k mojej Tru.

„Z akejže ste to firmy?" spýtala sa vedúc ma do obývačky.

„Zo žiadnej. Pracujem na vlastnú päsť. Volám sa Bob Blanchard," povedal som, zámerne spojac mená dvoch mužov jej života, aby som videl jej reakciu.

„Teší ma," odvetila, zatváriac sa trochu podozrivo. Rýchlo som zmenil tému:

„Tak...ktorá to je? Myslím, zástrčka."

Pokrčila plecami odvetiac: „Neviem. Zavolám priateľovi a opýtam sa ho..."

„Nie! Totiž, chcem povedať, že to nebude treba. Skontrolujem radšej všetky. Vy pokojne dokončite stromček," povedal som jej pohotovo, aby nikomu nevolala.

„Ako viete, že som zdobila stromček?" opýtala sa hodiac na mňa mrazivý pohľad.

„Vidím tu kopec škatúľ s vianočnými ozdobami," vynašiel som sa rýchlo.

Podišiel som k jednej zástrčke a otvoril som kufrík vyberúc z neho niečo, čo hodnoverne pripomínalo šraubovák.

„Chcel som Vám povedať, že máte veľmi pekný byt. Útulný. Zariaďovali ste ho sama?" pýtal som sa popri predstieranej oprave zástrčky.

„Nie celkom," odvetila stroho a bez úsmevu, ktorým ma ešte pred chvíľou privítala.

„S priateľom?" opýtal som sa, nepredstierajúc záujem.

„Áno, s ním. Mimochodom, kedyže Vám to volal?" zaujímala sa, maskujúc podozrenie v hlase.

„Predvčerom ráno, myslím," povedal som sebavedome, aby som ju zbavil podozrenia.

„Predvčerom ráno bol v Chicagu. Vrátil sa iba včera večer, takže nemohol vedieť, že nejaká zástrčka nefunguje," povedala trasúcim sa hlasom a zodvihla slúchadlo telefónu.

„Nie, počkať! Čo to robíte?" vyskočil som.

„Volám políciu. Ostaňte, kde ste!" zvolala vystrašene.

„Ale nie, prosím, nerob to!" priskočil som k nej vytrhnúc jej z rúk slúchadlo.

„Čo odo mňa chcete? Peniaze, šperky? Všetko je v trezore tam...," hovorila ukazujúc na stenu oproti.

„Nie, nechcem Vaše peniaze. Utíšte sa, dobre?... Neprišiel som ti ublížiť. Chcel som ťa len vidieť zblízka...dotknúť sa ťa...zistiť, či si ešte stále skutočná."

„Ó môj Bože, nie! Nedotýkaj sa ma, choď odo mňa preč!" zvolala.

Usmial som sa odtiahnuc ruku od jej vlasov:

„Ty si ma už nepamätáš? Ach áno, jasné, tak v tom je pes zakopaný. Ty sa nepamätáš... Asistent kostyméra, ktorý ti pokrčil šaty pri natáčaní filmu. Nie? Nič? Nespomínaš si? A čo tak automechanik v Paríži, ktorý ti tri dni opravoval auto? Nič?... Ach áno, ešte je tu jedna možnosť. To si už určite budeš pamätať. Malý chlapec, ktorý ťa sledoval. Sadla si si s ním na lavičku, dala mu jabĺčko a nazvala si ho svojím malým ochrancom. Spomínaš si?"

Mlčky pokrútila hlavou.

„Doparoma, ako to, že sa nepamätáš?! To som pre teba vôbec nič neznamenal?!... Ja som sa tebou zaoberal celý môj život a ty ani nevieš, že existujem?!... Oh jasné, už mi je to jasné! Ty si veľká hviezda, slávna herečka, tanečníčka! Na čo by si sa zapodievala s niekým tak úbohým, ako som ja?! Pravdaže! Na čo by ti to bolo?!..."

Chodím hore-dole po izbe. Ako zmyslov zbavený. Čo to robia moje nohy? Čo to robí moja hlava? Bolí. Tak príšerne mi v nej duní. Prečo? Prečo sa mi na jazyk derú všetky tie slová? Čo to robím, čo sa to so mnou deje? Prečo som ju tak prudko schmatol? Prečo ju tak silno držím za ruku? Prečo vzlyká? A kto to vlastne je?

„Vieš, poznal som dievča. Výnimočné, bezchybné. Bola ako anjel. Anjel, ktorý zletel z neba. Pre ňu bol každý ochotný zomrieť. Ja som bol pre ňu ochotný zomrieť... Ale ty nie, ty nie si to dievča! Povedz mi, kde je?! Čo si s ňou urobila?!... Ty si ju zabila? Prečo si ju zabila? Moju Tru."

„Nikoho som nezabila. Ja som Tru."

„Tru?... Ty si Tru? Tak si ma musíš pamätať. Pamätáš sa na mňa?"

„Áno, áno pamätám."

„Povedz, ako si ma nazvala? Povedz mi to ešte raz! Ako vtedy v parku, keď sme sa stretli prvýkrát. Nazvi ma tak ešte raz, no tak!... Nie, ty nie si ona! Ona by si ma pamätala! Ty nie si moja Tru!"

Som nemým svedkom mojej ruky. Čo to robí? Prečo sa naťahuje za tými nožnicami? Nie, pusť ich! Neber ich! Nie, čo to robíš?! Čo to...

Stojím nehybne. V hlave mi duní, no moje uši registrujú zvuk kovových nožníc dopadajúcich na podlahu. Moje oči hľadia na červenú škvrnu uprostred tej nevinnej bieloby. Už nielen ozdoby sú červené. Už aj podlaha a sneh, šaty biele ako sneh sú červené. A moje dlane, moje ruky tiež červené. Čo to urobili? Čo som im to dovolil? Čo som to vykonal? Moja Tru...

Leží nehybne na zemi. Nedýcha. Nehýbe sa. Netancuje. V očiach má pokoj, bezstarostnosť. Je pokojná, už nikdy nebude trpieť. Moja Tru, už si môže odpočinúť. Svet ju už miluje. Ale ona ho už nemiluje, už nemôže. Už nemá srdce, v srdci má dieru...odo mňa. Ale ja som nechcel. Ja som chcel, aby bola šťastná. A teraz je...taká pokojná. Aj ja chcem byť šťastný a...taký pokojný. Chcem snívať svoj sen. Chcem byť s tebou, Tru. Moja Tru. Vždy som bol s tebou, ani teraz ťa neopustím. Budeme spolu, Tru. Už navždy. Budeme šťastní...a nikdy neprestaneme snívať...

Michaela Bednárová

Michaela Bednárová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu